Transatlantický

[AFF 2015] Frázu „kde domov tvůj“ by som zmenil na priliehavejšie „kde přístav tvůj“. Bezdialógový dokument Félixa Dufour-Laperrièra pozoruje posádku nákladnej lode behom jednej zo zaoceánskych plavieb. Dlhé, strohé neosobné zábery v chladných odtieňoch sivej zachytávajú námorníkov pri rutinizovaných úkonoch, ktoré utvárajú rytmus života na palube. Účel plavby v nich chýba, a tak je divák nútený spomaliť a sledovať splynutie mužov na oceľovom kolose s temnou vodnou masou._____Dufour-Laperrière znovunachádza poetiku čiernobieleho filmu. Nie však iba ako prostý (byť pôsobivý) kontrast čiernej a bielej, ale základný dynamický princíp rozprávania. Oscilovaním medzi harmonickým kolísaním kamery-oka na pokojnej hladine a zmietaním uprostred rozbúrených vĺn so znepokojivými zvukovými ruchmi v pozadí vzniká intenzívny napínavý portrét súboja človeka s prírodou na hranici fyzického a metafyzického. Záverečné minúty návratu k brehom suchozemskej pevniny dodávajú predchádzajúcim obrazom zmysel a divák sám po náročnej ceste pociťuje radosť z bezpečného zakotvenia v prístave - radosť zo života._____Minulý ročník Art Film Festu som započal s Ming-liang Tsaiovou Xi You, a Transatlantique si s ňou je v mnohom podobný. A tiež obsahuje minimálne moju subjektívnu asociáciu s Warholom. 85% (18.07.2015)