Park

Velmi zdařilý obraz postolympijské apokalypsy. (28.03.2017)

Olympijské hry sa zbalili a šli "o dům dál". Gréckym Aténam zanechali športoviská, o ktoré sa Gréci nevedeli postarať. Všetko spustlo, zarástlo burinou, bazény vyschli. Miesta, na ktoré v lete roku 2004 upieral zrak celý svet, obsadila zúfalá grécka mládež bez svetlejšej vízie budúcnosti. Mládež, ktorá je odrazom miest, na ktorých sa združuje. Režisérsky debut Sofie Exarchou predkladá pred diváka tému dospievania, ktorá sa nielen v európskej kinematografii pravidelne vo veľmi podobnom šate pravidelne opakuje. Od ostatných tematicky príbuzných filmov sa tento predsa len v jednej veci zásadne odlišuje. Divák v ňom len veľmi ťažko nachádza súvislejšiu príbehovú niť, vďaka čomu sa tento stominútový počin javí len ako zamotané klbko výjavov zo životov nie dvakrát sympatických postáv. Hoci náznaky o snahu rozprávať príbeh sú vo filme badateľné, nedokážu sa naplno rozvinúť, vďaka čomu sa tak často ponúkajú len dlhočizné scény s minimom dialógov, čo je tiež jeden z faktorov, ktorý ničomu v snímku nepomáha. Park sa snaží tváriť ako silná alternatíva, ale v skutočnosti to nie je nič viac, než len nepodarených sto minút, ktoré divákovi už nikto netvári späť. Ucelený príbeh sa v tom hľadá len veľmi ťažko, ale na druhú stranu je to plné sprchujúcich sa Grékov, kopulujúcich psov, čudných európskych turistov a vyprahnutej trávy. Alternatíva je zvyčajne fajn, ale odtiaľ potiaľ. Toto je pokus vedľa. (30.03.2021)