Ja, Daniel Blake

Ja, Daniel Blake si nevyberá vedľajšie kľukaté cestičky, šľape priamo na vaše city a uplatňuje princíp smiech cez slzy, Osobne mám radšej zložitejší prístup, pri ktorom nie je potrebné priamočiare citové vydieranie, kvalitný film predsa nepotrebuje o emócie žobrať, Film má svoje muchy, má však aj veľmi silné scénky a sympatické postavy. K divákovi je úprimný, je kruto reálny a potvrdí vám len to, čo už sami dávno viete - čestnosť a pracovitosť je vám na nič, najmä v dnešnom svete. Pretože keď padáte a potrebujete od systému podať pomocnú ruku, namiesto nej vás ešte posunie bližšie k priepasti. Videné na Arf Film Fest 2016. (26.06.2016)

-4* britské sociálně kritické komedie mám rád, tak jsem se dostal i k tomuto snímku o Danielovi Blakeovi. U tohoto tu moc místa pro smích není, ale všímavý divák se určitě několikrát trpce zasměje nad absurditami byrokratických systémů, se kterými se dá setkat i u nás.. Boj proti větrným mlýnům je nekonečný, ale stejně to má smysl na to poukazovat. Film plný beznaděje i naděje zároveň a i když je režisér levičák (na straně totiž nezáleží), tak mu své 4 hvězdičky dám. [ PŘÍBĚH: 2 /// SMYSL: 2 /// ATMOSFÉRA: 2 /// TEMPO: 1 /// ORIGINALITA: 2 /// NÁLADA: 1 /// ART: 0 /// STYL: 1 /// CASTING: 2 (3*MAX) ] (16.09.2017)

Jeden z těch filmů, při kterém budou citlivé duše třeskutě trpět a děkovat vyšším instancím za to, že mají kde bydlet a co jíst. Loach a jeho střihač celý film výborně ukočírovali, díky čemuž ví každá scéna, kde je její začátek a především konec. Právě proto se Daniel Blake obejde bez přívlastků jako ždímací, patetický a vyděračský. To vše je podpořené civilně (v tom nejlepším možném slova smyslu) dokonalým herectvím. Nepříjemně silný zážitek. 8/10 (15.02.2017)

Doteraz som nevedel, že niečo také ako ľavicové filmy sa vôbec natáča. A ako na to pozerám, robiť filmy pre takúto cieľovku je podobne jednoduché ako robiť pre nich politiku. Aj keď napíšete psudomoralistický status či urobíte obrázok s takým posolstvom, úspech máte zaručený, lebo kvantum ľudí sa na to chytí ako ryba na udicu. Odhliadnúc od toho, že s autorom filmu politicky nesúhlasím, ani umelecká stránka filmu nie je žiadne terno (aspoň v kontraste s tými festivalovými ováciami). Triviálne diaĺogy, neuveriteľné situácie... A aj tá politická angažovanosť a spôsob, akým Loach forsíruje svoje ľavicové posolstvá je na smiech. Kritika kapitalizmu - tie isté tenisky dovezené z Číny stoja neporovnateľne menej ako v obchode... A černošský imigrant sa týmto živí!!! Zatiaľ čo poctivá anglická matka musí predávať svoje telo aby nasýtila svoje dve deti!!! (14.05.2018)

Čo napísať o tohtoročnom víťazovi z Cannes? Ide o moje prvé stretnutie s Keni Loachom, obľúbencom festivalu v Cannes, odkiaľ si odviezol už nejednú cenu. Ken Loach je britský režisér, ktorý vo svojich filmoch dáva priestor všedným hrdinom z ľudu, o ktorých dneska už pomaly nikto nezakopne (výnimkou je tento rok Eastwoodov Sully) a ktorí, žijú na okraji spoločnosti. Nie sú tak divácky aktaraktívny ako superhrdinovia z blockbusterov, depresívny sociopati alebo pri nich nejde o prvoplánové a patetické zneužívanie osudu mediálne známych minorít, ktoré hýbu dnešným mediálnym svetom a politikou (utečenci, rómovia, LGBTI, you name it…) O to viac si vážim Loacha, že na túto skupinu nezabudol , pretože každý si zaslúži právo žiť na tomto svete a štipku dôstojnosti. Loach sa na stare kolená angažuje v politike (ľavičiar a socialista) a vo filme ukazuje tú obludnú mašinériu menom štátna správa (vo filme si posvietime na sociálny systém), ktorá by mala slúžiť ľuďom a pomáhať im, ale opak je pravdou. Loach vychádza z britských reálií, kde s novým online systémom pomoci má problém viac ako 30% ľudí, ktorí žiadajú štát o pomoc. Vidieť tu priepasť medzi generáciami – digitálnou a manuálnou. Keď sa neadaptujete v dnešnom svete na novú digitálnu vlnu, môže sa vám veľmi ľahko stať, že vás pohltí a stiahne ku dnu. Za hlavné plusy filmu určite považujem, že Loach si dal pozor na prehnaný sentiment a patetickosť, ktorá by sa z tejto témy dala kľudne vyžmýkať a pomáha mu v tom skvelý Dave Johns, známy stand-up komik, ktorý aj ťažké životné momenty hlavného hrdinu vie odľahčiť humorom, ktorý nie je prvoplánový, ale ide o skôr o smiech (pousmiatie) cez slzy. Loach tu dáva dopopredia všetky neduhy komunikácie so štátom a úradníkmi – keď niečo chceš zavolaj na to to číslo, stlač 1, čakaj kým sa ti niekto ozve, chodíte od jedných dverí k druhým a tak dokola, systém, ktorý nedáva zmysel a bol vymyslený snáď ľuďmi z Marsu, neochotou a arogantnosťou úradníkov – však to poznáte, už ste na úrade boli a potrebovali niečo vybaviť za jeden deň. Na druhej strane Loach ukazuje iba jednu stranu mince a to keď sa slušný človek dostane do úzkych a očakáva, že mu štát pomôže, kým sa pozviecha a bude sa môcť o seba postarať znova. Tento statment sa Loach snaží vykresliť až moc a práve koniec pre mňa vyznieva ako obyčajný umelý kalkul, nech je akokoľvek smutný. Pretože vieme, že tento systém pomoci neustále zneužívajú určití ľudia a kvôli, ktorým tieto hrozné byrokratické pravidlá museli vzniknúť. Chýba mi tu ta protiváha druhej strany a príbeh je pre mňa tak nekompletný. 6/10 (27.10.2016)