jakeer

Pred troma rokmi sa mi neľahko pozeral oscarový film Otec s Anthonym Hopkinsom, lebo v tom čase už moju babku trápil alzheimer. A ani teraz sa nemôžem na podobný film pozerať s odstupom, keď už to má babka za sebou. Bez ohľadu na kvalitu spracovania je dobré, že takéto filmy vôbec vznikajú a robia osvetu. Alzheimer býva terčom nie kvalitných anekdot o Nemcovi, ktorý schováva babkám veci, ergo synonymom pre vtipné zabúdanie. Ale ako môžeme vidieť, je to naozaj strašná choroba. Film Otec pozeral na demenciu z pohľadu postihnutej osoby, Matylda je skôr pohľadom rodiny pacienta. Téma bola spracovaná celkom verne, ale po filmárskej stránke to až také slávne nie je. Človek sa celé dve hodiny nezbaví pocitu, že sleduje film. Dialógy šuštia papierom, scenáristi tlačia postavy do vykonštruovaných scén. Rodena sme tiež už videli v autentickejších snímkach. P.S. Keď nám babka utiekla raz a to len z druhého poschodia bytovky na prízemie, považovali sme to za strašný prúser. Matylda utečie asi päťkrát, sama sa túla po Prahe a syn s vnukom len doma čakajú, než im niekto zavolá.

Hneď na úvod avizujem, že budem spoilerovať celý čas (lebo zrejme si túto recenziu nebude čítať nikto, kto si to len chystá pozrieť). Ako odporca slovenských seriálov z pásovej výroby som si túto uzavretú minisériu z povinnosti pozrel, lebo čokoľvek slovenské s akou takou kvalitou treba podporiť. Prvá epizóda ma šokovala, lebo len ťažko mi nemohla nepripomínať (od prvých scén) Rodinné prípady. Ako svojou kamerou, amatérskym detským hereckým výkonom, umelými dialógmi a celkovou "lacnotou". No čím viac sa začínala rozvíjať dramatická linka (čo nastalo prakticky ihneď), tým to bolo lepšie. Seriálu veľmi svedčalo, že po Klamstve sme opustili Bratislavu a dej bol situovaný v Trnave. A práve oproti spokínanému Klamstvu bola hlavnou devízou Zradu predstaviteľka hlavnej postavy, Kým Monika Horváthová podľa mňa nevie hrať, Klára Issová (ktorú vraj Markíza obsadila vtipným nedopatrením) sa toho zhostila veľmi dobre. Možno až príliš, keďže v seriáli stvárňovala Češku žijúcu na Slovensku, ktorá sa po slovensky naučila až tak dobre, čo by v skutočnosti žiadna iná Češka neurobila. Z epizódnych rolí ešte na mňa autenticky pôsobil Kobielsky (ktorý sa tam ale iba mihol). Postava falošnej kolegyne v podaní Zuzany Šebovej mi prišla úplne od veci - za tých desať epizód jej dvojtvárnosť nebola nijako vysvetlená. Kristína Sisková mi spočiatku prišla, že bola nacastovaná do roly mladej milenky iba preto, že sa podobala na herečku v britskej predlohe, ale to, ako zahrala svoju poslednú scénu v deviatej epizóde (keď definitívne opustila svojho manžela), tam si spadla sánka (zo zvedavosti som si kľúčové scény neskôr dohľadal aj v britskej verzii a táto konkrétna oveľa lepšie vyšla Slovákom). Milan Ondrík mi ako hlavná mužská postava prišiel málo autentický - v tesnej konfrontácii s Issovou tam bol ten rozdiel v hereckej kvalite enormný. Relevatnosť postavy Richarda Autnera pre dej mi je záhadou. Je mi ľúto, ak toto budú čítať bratia - detskí herci, ktorí stvárňovali Tomiho. V druhej polovici seriálu sa táto postava ukázala byť z nejakého dôvodu ako kľúčová, no v slovenskej verii bola stvárnená veľmi amatérsky. Neviem, či bratov nacastovali len z toho dôvodu, že sa na seba podobali, ale v porovnaní s aj detským hercom z britského originálu pôsobili veľmi neprirodzene. Hodnotiť seriál ako celok je nesmierne náročné. Keď si človek porovná, ako to začínalo a ako to končilo, tak ide o niekoľko seriálov v jednom. Z dramatického hľadiska je zaujímavejšie riešiť tajný život manžela ako v prvej polovici, než eskapády debilného syna v polovici druhej. Piata epizóda (v britskej predlohe záver prvej série) je jedinou päťhviezdičkovou epizódou. Epizódy z druhej polovice dosahujú kvalít nanajvýš troch hviezd. Sumárne tri hviezdičky (o jednu viac ako Klamstvo) však dávam a to najmä vďaka skvelej Kláre Issovej.

Režiséra Mana Khalila som osobne zažil pri predstavení jeho filmu Lastovička na bratislavskom MFF 2016 (česť pamiatke tomuto skvelému zaniknutému festivalu). Vtedy som bol nadšený - nielen skvelou slovenčinou Khalila, ktorý tu kedysi študoval, ale najmä po dramatickej stránke bezchybnou Lastovičkou. Susedia ma už toľko za srdce nechytili. Stále je to film, ktorý hovorí o problémoch tohto ťažko skúšaného regiónu. Ale bola z toho takmer dokudráma, mapujúca jednu pohromu za druhou. Išlo sa letom svetom a mal som spočiatku problémy sa zorientovať medzi členmi jednotlivých rodín - susedmi. Problém bol aj pri dialógoch - zneli mi neprirodzene (ale čo ja viem, či ľudia na Strednom východe v 80. rokoch tak naozaj nerozprávali?). V snímke je poznať aj československý filmársky rukopis - najmä v prístupe k detským postavám. Deti si tu uchovávajú svoju hravosť, huncútstvo a humor napriek hrôzostrašnej spoločenskej situácii. Aj keď mi rozpráčský štýl oproti Lastovičke prišiel chladnejší, našli sa tu nanajvýš ľudské momenty. Odrážali sa najmä v susedských vzťahoch, kde napriek propagande režimu spolu držia Kurdi, Židia a iné menšiny. Najzaujímavejšou postavou je Hannah. Veľký palec hore za casting detských hercov - najmä pri predstaviteľovi hlavnej postavy. Khalila by si mohli najať slovenskí filmári (aby ich detskí herci nehrali ako roboti).

Na veľmi jednoduchom námete postavené inteligentné scifi. Ústredná myšlienka (o transplantácii mozgu) sa potom vetví a aj sprvu zdanlivo samoúčelné výstrednosti sa na záver pekne pretnú a majú zmysel. Samozrejme, ak by to iba lineárny, priamočiary príbeh, nebolo by to ono a tak je to mixnuté avantgardou. Žijeme dnes dobu filozofickú a tak sú tu napratané aj úvahy o živote (kde sú tie časy, keď nám stačili jednoduché žánrovky, kola a popcorn). Chudiatko ma nejako extra nechytilo za srdce, ale za tu odvahu ísť proti novodobým trendom Hollywoodu a Netflixu tých päť hviezd dať musím. P.S. Spolupráca Lanthimosa a Emmy opäť na jednotku.

Keď na prelome milénií promovali na káblovke platenú stanicu HBO, Eyes Wide Shut bol ich vlajkovou loďou. Najikonickejšiu scénu som teda svojho času videl asi tisíckrát, ale celý film som si pozrel až po 25 rokoch. Sklamanie nemohlo byť väčšie. Už avizovaným problémom je prepálená stopáž - no ak by aj film mal o hodinu menej (čo je stále solidných vyše 90 minút), tak by som dal maximálne o jednu hviezdičku navyše. V podstate každá scéna je tu naťahovaná, v mnohých prípadoch sú celé linky nezmyselné (odbočka okolo postavy šéfa požičovne kostýmov je úplne zbytočná, taktiež s prostitútkou Domino). Jediný zmysel, kedy tá daľkosiahlosť scén mala zmysel bol úvodný rituál na tej podivnej swingerske - to bolo atmosférické - ale inak mi to prišlo, ako keby bol Kubrick platený od času a nie od výkonu. Tom Cruise opäť ukázal, aký je to priemerný herec. Nicole Kidman ukázala zaujímavejšiu hereckú polohu - možno vďaka tomu, že jej postava bola neustále zhúlená, alebo nejakým iným spôsobom vyradená mimo prevádzky. Som v šoku, že tunajší recenzenti vidia v tejto sračke niečo viac (no musím uznať, že celá Kubrickova tvorba ide mimo mňa).

Generická romantická komédia. Na začiatku ma nepríjemne prekvapila tá štylizovanosť scén, ktorá mi pripomínala rané deväťdesiate roky. A hoci tá romantická linka mi prišla aj naďalej hlúpučká, musím uznať, že napriek môjmu odporu komediálne scény mi prišli vtipné a zasmial som sa na nich.

Dokonalé nomen omen: film O koňoch a ľuďoch je skrátka konina. Islandský film o Islanďanoch, islandskej drsnej prírode a ich vzájomnej islandskej prepojenosti sa dal aj menej islandsky absurdným spôsobom. Alebo aspoň s minimalnou snahou o (stále islandský) dej - a nielen so samoúčelnou absurdnosťou, či nasilu šokujúcimi scénami. Napokon to celé je defilé nezmyslov.

Upratovač toaliet žije nudným spôsobom života a tak sa rozhodne si ho po prvý raz okoreniť pivom a cigaretami. Lenže toto príde po sto minútach a dovtedy sa nudíme spolu s hlavným hrdinom. Zas a znova, je to divácky odpudivý film, pre ustrelených artových fanatikov, doslova odstrašujúci príklad pre všetkých, ktorí nemajú radi alternatívu (a ak by kvôli tejto projekcii náhodou zavítali do Lumieru, už ich tam do smrti nikto nedostane). Zo začiatku to pôsobilo ako ASMR video, keď jedinými ozvučením boli ruchy počas upratovania záchodov. Ako sa zvykne v týchto kruhoch pateticky hovoriť, dej je oslavou každodennosti. Až na to, že dej tu je v stopových množstvách. O hlavnom hridnovi sa dozvedáme, že žije samotárskym spôsobom života, nekomunikuje so svojou sestrou, je askét a má zamestnanie, ktoré je hlboko pod jeho intelektuálne možnosti. Za celý čas sa však nedozvieme, prečo je tomu tak. Akurát sa hrdina na záver rozplače. Jedinou dobrou scénou bolo chytanie tieňov, no po nej už film skončil. Keď už tu oslavujeme tú každodennosť (čo ja z duše neznášam), tak aspoňže to je každodennosť japonská - ten dokumentaristický vhľad do života v Japonsku je jediným hodnotným poznaním, ktoré si z projekcie odnášam. Bol to deň otvorenia Lumieru po pol druha roku od vyhorenia a dokonalým spôsobom mi ho film znechutil.

SCANDI 2024: Film, ktorý sa mi spočiatku nepáčil, no čím ďalej plynul, tým to bolo lepšie. Predsa len, vyzeralo to, že zápletka sa bude točiť okolo toho, že ktorej z troch ratolestí starnúci rodičia odkážu les. Už len to, že v rodine si odkazujú takto bohumilú tradíciu, ktorá slúži pre verejné blaho, je divákovi otrlému zo slovenských sedláckych reálií úplne vzdialená (avšak môže sa nájsť napríklad v jednom z potomkov, ktorý chce les speňažiť). Napokon sa však dozvedáme, že sa za všetkým skrýva jeden veľký nevypovedaný príbeh a to nielen mierne šibnutej hlavnej postavy, ale prakticky celej rodiny. V škandinávskej kinematografii sa už stali fetišou obskúrne rodinné oslavy, na ktorých sa perie špinavá bielizeň (alebo ak chceme - prádlo). V konečnom dôsledku mali teda význam aj tie surrealistické animácie, ktoré sa projektovali v mysli hlavnej hrdinky (a ktoré ma spočiatku tak otravovali). P.S. Na tohtoročnom Scandi sa opakoval motív toho, že staršie generácie sa z rôznych (no najmä rodinných) dôvodov museli vzdať svojich snov. Je to znakom dnešných zmien v spoločnosti, ba priam až kultúrnej revolúcie. A je dobré, že sa niečo také dostáva do filmu.

SCANDI 2024: Viem si predstaviť, že by podobný mlčanlivý road movie natočil Aki Kourismäki a pôsobilo by to na mňa protivne (moment, taký film naozaj vznikol). Táto snímka je tak (ako každá iná z Islandu) zasadená do krásnej prírody. Tú si paradoxne až tak nevychutnáme vďaka čiernobielej štylizácii - ktorá dodáva filmu noir atmosféru. Hlavný hrdina je sympatický a my môžeme sledovať jeho (naozaj veľmi) pomalý prerod a zmenu vzťahu k zosnulej matke. Škandinávska autenticita tu je, ale mne nesadli surrealistické scény s komediantmi a teda ani celý záver. Od absurdného podpálenia auta mi to už prišlo ako hlúposť (a obrovský odklon od predošlého deja) a korunu tomu nasadila absurdná väznica. Suma sumarum to bol ale príjemný film.