jakeer

Pred troma rokmi sa mi neľahko pozeral oscarový film Otec s Anthonym Hopkinsom, lebo v tom čase už moju babku trápil alzheimer. A ani teraz sa nemôžem na podobný film pozerať s odstupom, keď už to má babka za sebou. Bez ohľadu na kvalitu spracovania je dobré, že takéto filmy vôbec vznikajú a robia osvetu. Alzheimer býva terčom nie kvalitných anekdot o Nemcovi, ktorý schováva babkám veci, ergo synonymom pre vtipné zabúdanie. Ale ako môžeme vidieť, je to naozaj strašná choroba. Film Otec pozeral na demenciu z pohľadu postihnutej osoby, Matylda je skôr pohľadom rodiny pacienta. Téma bola spracovaná celkom verne, ale po filmárskej stránke to až také slávne nie je. Človek sa celé dve hodiny nezbaví pocitu, že sleduje film. Dialógy šuštia papierom, scenáristi tlačia postavy do vykonštruovaných scén. Rodena sme tiež už videli v autentickejších snímkach. P.S. Keď nám babka utiekla raz a to len z druhého poschodia bytovky na prízemie, považovali sme to za strašný prúser. Matylda utečie asi päťkrát, sama sa túla po Prahe a syn s vnukom len doma čakajú, než im niekto zavolá.

Hneď na úvod avizujem, že budem spoilerovať celý čas (lebo zrejme si túto recenziu nebude čítať nikto, kto si to len chystá pozrieť). Ako odporca slovenských seriálov z pásovej výroby som si túto uzavretú minisériu z povinnosti pozrel, lebo čokoľvek slovenské s akou takou kvalitou treba podporiť. Prvá epizóda ma šokovala, lebo len ťažko mi nemohla nepripomínať (od prvých scén) Rodinné prípady. Ako svojou kamerou, amatérskym detským hereckým výkonom, umelými dialógmi a celkovou "lacnotou". No čím viac sa začínala rozvíjať dramatická linka (čo nastalo prakticky ihneď), tým to bolo lepšie. Seriálu veľmi svedčalo, že po Klamstve sme opustili Bratislavu a dej bol situovaný v Trnave. A práve oproti spokínanému Klamstvu bola hlavnou devízou Zradu predstaviteľka hlavnej postavy, Kým Monika Horváthová podľa mňa nevie hrať, Klára Issová (ktorú vraj Markíza obsadila vtipným nedopatrením) sa toho zhostila veľmi dobre. Možno až príliš, keďže v seriáli stvárňovala Češku žijúcu na Slovensku, ktorá sa po slovensky naučila až tak dobre, čo by v skutočnosti žiadna iná Češka neurobila. Z epizódnych rolí ešte na mňa autenticky pôsobil Kobielsky (ktorý sa tam ale iba mihol). Postava falošnej kolegyne v podaní Zuzany Šebovej mi prišla úplne od veci - za tých desať epizód jej dvojtvárnosť nebola nijako vysvetlená. Kristína Sisková mi spočiatku prišla, že bola nacastovaná do roly mladej milenky iba preto, že sa podobala na herečku v britskej predlohe, ale to, ako zahrala svoju poslednú scénu v deviatej epizóde (keď definitívne opustila svojho manžela), tam si spadla sánka (zo zvedavosti som si kľúčové scény neskôr dohľadal aj v britskej verzii a táto konkrétna oveľa lepšie vyšla Slovákom). Milan Ondrík mi ako hlavná mužská postava prišiel málo autentický - v tesnej konfrontácii s Issovou tam bol ten rozdiel v hereckej kvalite enormný. Relevatnosť postavy Richarda Autnera pre dej mi je záhadou. Je mi ľúto, ak toto budú čítať bratia - detskí herci, ktorí stvárňovali Tomiho. V druhej polovici seriálu sa táto postava ukázala byť z nejakého dôvodu ako kľúčová, no v slovenskej verii bola stvárnená veľmi amatérsky. Neviem, či bratov nacastovali len z toho dôvodu, že sa na seba podobali, ale v porovnaní s aj detským hercom z britského originálu pôsobili veľmi neprirodzene. Hodnotiť seriál ako celok je nesmierne náročné. Keď si človek porovná, ako to začínalo a ako to končilo, tak ide o niekoľko seriálov v jednom. Z dramatického hľadiska je zaujímavejšie riešiť tajný život manžela ako v prvej polovici, než eskapády debilného syna v polovici druhej. Piata epizóda (v britskej predlohe záver prvej série) je jedinou päťhviezdičkovou epizódou. Epizódy z druhej polovice dosahujú kvalít nanajvýš troch hviezd. Sumárne tri hviezdičky (o jednu viac ako Klamstvo) však dávam a to najmä vďaka skvelej Kláre Issovej.

Režiséra Mana Khalila som osobne zažil pri predstavení jeho filmu Lastovička na bratislavskom MFF 2016 (česť pamiatke tomuto skvelému zaniknutému festivalu). Vtedy som bol nadšený - nielen skvelou slovenčinou Khalila, ktorý tu kedysi študoval, ale najmä po dramatickej stránke bezchybnou Lastovičkou. Susedia ma už toľko za srdce nechytili. Stále je to film, ktorý hovorí o problémoch tohto ťažko skúšaného regiónu. Ale bola z toho takmer dokudráma, mapujúca jednu pohromu za druhou. Išlo sa letom svetom a mal som spočiatku problémy sa zorientovať medzi členmi jednotlivých rodín - susedmi. Problém bol aj pri dialógoch - zneli mi neprirodzene (ale čo ja viem, či ľudia na Strednom východe v 80. rokoch tak naozaj nerozprávali?). V snímke je poznať aj československý filmársky rukopis - najmä v prístupe k detským postavám. Deti si tu uchovávajú svoju hravosť, huncútstvo a humor napriek hrôzostrašnej spoločenskej situácii. Aj keď mi rozpráčský štýl oproti Lastovičke prišiel chladnejší, našli sa tu nanajvýš ľudské momenty. Odrážali sa najmä v susedských vzťahoch, kde napriek propagande režimu spolu držia Kurdi, Židia a iné menšiny. Najzaujímavejšou postavou je Hannah. Veľký palec hore za casting detských hercov - najmä pri predstaviteľovi hlavnej postavy. Khalila by si mohli najať slovenskí filmári (aby ich detskí herci nehrali ako roboti).