Loutky

Ono, keď si človek niečo napíše, potom s radosťou sfilmuje a nakoniec aj podľa svojho gusta zostrihá, je to na výslednej podobe hneď poznať. Kitano je schopný filmár no (v mojom prípade) na jeho veci treba mať ideálnu náladu. Pri Bábkach, ktoré sú preplnené odkazmi, náznakmi, túžbou, láskou, či tragédiami, sa mi tentoraz dostalo naozaj príjemného filmového zážitku. (13.09.2008)

Nejen vizuálně krásný, poetický film plný něžných emocí, které sice místy hraničí s patosem, ale více méně se jim daří zůstat na té příjemné a neotravné straně barikády. S citem je tedy zacházeno akurátně, film svým mimoslovným sdělením připomíná tvorbu Kim Ki-duka, ale k záměně by dojít nemohlo, protože na to zde hrdinové dostatečně netrpí. :) Tempo je pomalejší, ale to ničemu neškodí, jen je nutno, aby byl divák na něco takového patřičně naladěn... 8/10 (08.05.2015)

Začátek jsem moc nechápala, připadalo mi to příliš roztahané a neuspořádané, ale pak jsem se do příběhu dostala a užívala si ho. Je prostě zvláštní. Je lyrický, alegorický, originální a plný emocí. Příběh jde ruku v ruce s překrásnou vizuální stránkou. Někomu možná nebude sedět pomalé tempo, typické jsou dlouhé scény, kde se děje pořád to samé nebo vůbec nic, ale i v tom se skrývá síla. Nelze doporučit každému, avšak rozhodně má na to, někoho oslovit, protože je to krásný film. (25.09.2010)

Je to celkom dobrá poetická dráma od Takeshiho Kitana. Má dosť dobrý príbeh o mužovi, ktorý nadovšetko miloval svoju priateľku a plánovali svadbu, lenže nakoniec bol nútený uprednostniť dcéru majiteľa úspešnej spoločnosti, čo jeho priateľka nezvládla a pokúsila sa o samovraždu, čo sa jej síce nepodarilo, ale mentálne ju to aj tak veľmi ovplyvnilo. Muž si uvedomí svoju chybu, vezme svoju lásku z nemocnice a vydajú sa na cestu. Behom toho si úspešný šéf yakuzy uvedomí, že vo vnútri cíti prázdnotu a spomenie si na svoju lásku z mladosti a fanúšikovi posadnutým úspešnou speváčkou, ktorý najviac túži byť s ňou, ale keďže sa speváčka kvôli svojmu znetvoreniu po nedávnej nehode ukrýva pred svetom, sám sa oslepí. Spracovanie sa mi páči, už od samotného začiatku som vedel, že ma to bude baviť minimálne kvôli zaujímavému prepojeniu divadla s bábkami s reálnym životom skutočných ľudí, čo tu síce má nakoniec vlastne len minimálny priestor, ale aj tak to príjemne osvieži a bol som zvedavý, čo z toho bude. Film tvoria tri príbehy, ale ich rozloženie mi neprišlo práve najideálnejšie, keďže ich prepojenie je zanedbateľné a navyše ten hlavný je až tak výrazný a navyše má hlavný priestor veľkú časť už od začiatku filmu, že som sa do tých vedľajších nedokázal naplno dostať, lebo som bol zvedavý hlavne na to, ako bude pokračovať ten hlavný. Takže by som skôr ocenil, keby sa buď jednalo o tri samostatné poviedky nasledujúce po sebe, alebo boli rovnomerne rozložené v priebehu celého filmu. Ale keď sa nad to povznesiem, všetky tri mi prišli dosť zaujímavé, ich spoločný motív, nenaplnená, prípadne nešťastná láska je v každej podaná trochu inak a postavy síce nemajú toľko priestoru, aby sa k nim dal vytvoriť plnohodnotný vzťah, ale v tomto type mi to vyhovuje. Navyše celý čas sa to nesie v takom príjemne pomalom tempe, aké mám v tomto žánri veľmi rád a určite musím pochváliť aj tú výbornú atmosféru. Len ten záver mi prišiel taký nevýrazný, aj keď niečo podobné som aj čakal. S hereckým obsadením som spokojný, viac priestoru tu má len pár postáv, ale všetky mi prišli úplne ideálne, výborné hlavné duo, kde vyniká hlavne charizmatický Hidetoshi Nishijima, k tomu šéf yakuzy, speváčka a pár ďalších, tu som úplne spokojný. Réžia a technická stránka sú výborné, Takeshi Kitano tu opäť odviedol veľmi dobrú prácu, pekná vizuálna stránka, k čomu napomáha aj dobrý výber prostredí, pôsobivá atmosféra a ten tradičný Kitanovský prakticky až poetický prístup, toto mi sedí. Takže jedine to rozloženie poviedok ma trochu rušilo, ale aj tak sa mi to dosť páčilo, príjemný film, ktorý sa oplatí pozrieť aj viackrát. 74% (12.08.2014)

Chtěla jsem říct, že ten film mě jako osoba dlouze a silně objal, ale to není pravda. Ten film se mnou jako osoba dlouho mlčky chodil lesem. Nicméně obojí jsou gesta beze slov a to je to klíčové. Stejně jako i u jiných japonských filmů mám dojem, že jsem ho už dávno viděla, že ho mám v srdci teď a že tam byl i v tragediemi posedlém dospívání a že tam byl zkrátka odjakživa. Za zejména delikátní považuji, jakým způsobem Kitano pracuje s informacemi a dávkami jejich sdělování, do toho patří hudba, obraz i příběh. A také ho miluji za to, jak si uvědomuje význam ticha. ♥ (31.03.2015)