Šermíř

Vo februári 1944 v rámci mobilizácie v Estónsku dostal Endel Kellen povolávací rozkaz k nástupu do Wehrmachtu. Po prehratom boji u Narvy dezertovala celá čata a ukrývala sa v lesoch. Po vojne sa vrátil do Leningradu, tu prijal aj matkine meno Nelis. Po vojne absolvoval školu a stal sa učiteľom. Keď v Leningrade sa o neho začali zaujímať orgány MVD (za účasť v bojoch proti Červenej armáde) odišiel do Haapsalu, malého starobylého mesta na estónskom pobreží učiť telesnú prípravu. Tu sa stretáva s deťmi plachými, zbitými históriou, mnohí z nich sú sirotami po vojne respektíve po deportáciach ich rodičov do gulagov. Vytvoril šermiarsky krúžok a žal s nim úspechy. A tak keď sa jeho družstvo zúčastnilo turnaja v Leningrade, na základe udania jeho riaditeľa, ho príslušníci MVD zadržali a bol odoslaný do gulagu. A od teraz si z filmu vyberám tú časť, ktorej sa venujem a ako tak jej aj rozumiem, pochopiteľne, že to nie je šermiarska tematika. Tento zaujímavý príbeh je inšpirovaný skutočnou udalosťou. Pobaltské krajiny nikdy neinklinovali k Sovietskemu zväzu ale skôr k Nemecku. Estónsko v medzi vojnovom období bolo nezávislým štátom. 16. júla 1940 toto územie obsadil Sovietsky zväz v súlade so zmluvou Molotov Ribbentrop a Estónsko sa stalo súčasťou sovietskej sféry vplyvu. 21. júla bola vytvorená Estónska SSR. Po vpáde nacistov do ZSSR bolo územie Estónska obsadené a od 9. júla 1941 sa stalo súčasťou Ríšskeho komisariátu Ostland a až 24. septembra 1944 bolo oslobodené počas talínskej operácie jednotkami 8. armády Leningradského frontu. Tesne pred oslobodením opustilo Estónsko po mori viac ako 80 tisíc ľudí. Stalin im nedokázal odpustiť, že v Estónsku veľká časť obyvateľstva vojakov wehrmachtu vítala, ako svojich osloboditeľov, po zlých skúsenostiach ročnej vlády teroru sovietov a NKVD. Ďalej tiež otvorený boj proti Červenej armáde, keď ešte pred príchodom vojsk wehrmachtu, oddiely povstalcov vedené dôstojníkmi bývalej armády ovládli svoju krajinu a vytlačili zo svojho územia Červenú armádu. Na Estónskom území v roku 1941 začali vznikať dobrovoľnícke oddiely pomocnej polície a jednotky schuma pre boj s partizánmi, celkom 25 práporov o sile 400 až 500 mužov (boli nasadené v bojoch u Volchova, Kolpina, Novgorodu a Pskova. Prápor Estland bojoval s partizánmi na Ukrajine. V auguste 1942 začal nábor do jednotiek SS. Z prvých 5600 dobrovoľníkov doplnených o 12 tisíc z policajných jednotiek boli vytvorené 3 prápory 1. estónskeho granátnického pluku SS, ktorý bol pridelený k divízii Wiking. Vo februári 1944 bola vyhlásená mobilizácia, Červená armáda bola už na hraniciach Estónska, prvých 38 tisíc mužov narukovalo a vznikla 20. estónska divízia SS ktorá v auguste 1944 utrpela porážku v boji s Červenou armádou a zostatok jednotky bol evakuovaný do Nemecka. Po doplnení bola nasadená v bojoch na Sliezsku a opäť obkľúčená Červenou armádou, časť padlo do sovietskeho zajatia a časť sa prebila do amerického zajatia. Z ďalších zmobilizovaných 30 tisíc estónskych vojakov bolo vytvorených 6 plukov a zoskupené do zmiešaných estónsko nemeckých divízii (207. a 300.). 18. septembra u Narvy ich rozprášil útok 2. sovietskej údernej armády a divízie sa rozpadli na malé skupiny bojujúce v okolí jazera Peipus. Celkovo v prospech nemeckých síl bojovalo 90 tisíc Estóncov. Po vojne začala perzekúcia Pobalských krajín, ktorá trvala až do roku 1991, kedy uvoľnením pomerov studenej vojny sa trom pobaltským krajinám podarilo získať späť svoju samostatnú existenciu ako nezávislý štát. (25.08.2017) (menej) (viac)