Taková jsou pravidla
Takva su pravila
Quiet People, un jour à Zagreb
These Are the Rules
Réžia:
Ognjen SviličićScenár:
Ognjen SviličićKamera:
Crystel FournierHrajú:
Ljubomir Bandovič, Emir Hadžihafizbegovič, Mira Banjac, Ana Begić, Daria Lorenci, Linda Begonja, Nikša Butijer, Jasna Zalica, Josip Žuvan, Goran Bogdan (viac)Obsahy(1)
Päťdesiatnik Ivo pracuje ako vodič autobusu. Jeho manželka Maja sa stará o domácnosť. Syna Tomica čakajú maturity. Rodina si žije spokojným, obyčajným a nevýstredným životom. Mierumilovný a tichý Ivo je poctivý občan, ktorý má napriek svojmu jednoduchému životu silné morálne zásady. Jedného dňa sa Tomica vráti domov úplne dobitý. Po návšteve pohotovosti ich posielajú domov a chlapec v noci kolabuje. Zdá sa, že zranenia sú omnoho vážnejšie, než lekár predpokladal. Vydesení rodičia sa obracajú na políciu, no pomoci sa nedočkajú. Kúsok po kúsku stráca Ivo vieru v ideu právneho štátu. Zisťuje, že ideál spoločnosti postavenej na určitých princípoch, v ktorý veril, nefunguje. Hnaný potrebou konať sa vydáva hľadať chlapca, ktorý jeho synovi tak veľmi ublížil. (IFF Bratislava)
(viac)Videá (2)
Recenzie (5)
jednoduché, civilní, dobré, pravdivé... ale asi to nikoho nijak zvlášť nenadchne (pokud v tom tedy neuvidí sám sebe etc.) ()
Veľké prekvapenie. Sviličić stavia na jednoduchom príbehu o jednej rodine a jednej tragédii. Emočná vyprázdnenosť je podfarbená kamennými pohľadmi prekypujúcimi silnými emóciami. Režisér netlačí na pílu, nesnaží sa nás zaangažovať ani emočne odzbrojiť. Len poukázať na silu a jednoduchosť vzťahov a vzájomných kauzalít. Manželia po hereckej stránke veľmi sugestívny hoci takmer nič nespravia. A to ako krásne režisér poukazuje na nefunkčnosť lekárstva a polície jednému vháňa adrenalín do žíl. Žijeme vo veľmi divnej dobe, kedy základné pravidlá ľudia nedodržiavajú. Všetko je to zdegenerované od inštitúcií čo majú pomáhať, chrániť a vzdelávať až po tých čo ich vedú a navštevujú. Keď otec prednesie pred tlačiacim sa davom nepríjemnej sestričke že jeho syn je mŕtvy, zasiahlo ma to veľmi. Podané decentne a bez pátosu. Na Chorvatský film veľmi príjemne a silné prekvapenie. ()
Úsporné až minimalistické drama. Ale velmi, velmi působivé.... Sviličić dokázal spolu s Hadžihafesbegovićem a Žalicovou vytěžit z minima maximum.... ()
Režisérovi se nejspíše podařilo přesně to, co chtěl a to ukázat stereotyp manželského páru, bohužel tento stereotyp nemá šanci zaujmout běžného diváka, který obzvlášť vzhledem k vážnému tématu čeká spíše silný emoční účinek, kterého se mu bohužel nedostává. ()
„…pokusy o nalezení pravdy a vykonání trestu rozehrávají jemnou psychologii“. Tak určitě. Plastičtější a emočně výživnější zpracování takového tématu by snad zvládli natočit i v brněnské pobočce České televize. (Spoiler!) Syn umře a zůstane to bez reakce. Jakékoliv emoce, či čehokoliv jiného. Klobouk dolů! O tom, že to měli tvůrci vymyšleno maximálně na patnáct minut, svědčí i to, že časosběrné záběry se vyrábějí tím, že máma kouká asi dvacetkrát na rentgen hlavy a táta někam pořád jede. Být to delší, sním nudou festival pass. ()
Reklama