Utiš vodu

Rád pozerávam rôzne meditatívne filmy, kde samotný dej ani nie je až tak podstatný, rovnako festivalový štýl mi vôbec nevadí, skôr naopak a všetky tie prvky ako otázky ohľadom života a smrti alebo spolužitie s prírodou v harmónii sú mi minimálne vo filmovej tvorbe tiež veľmi blízke, takže Still the water mal všetky predpoklady, aby si ma získal, ale na moje prekvapenie sa tomu tak nestalo. Určite nemôžem ani povedať, že by to bolo zlé, ale to jediné, čo tu u mňa dokázalo vyvolať aspoň nejaký záujem o dianie je línia s umierajúcou matkou, obzvlášť pri jej konci, ale nemá to zase tak moc priestoru. Inak som sa po celý čas mal problém naladiť na tú správnu vlnu, hlavné mladé duo ma prakticky nezaujímalo, pričom ani vedľajšie postavy ich vôbec nepodporujú a celkovo spôsob, akým sa tvorcovia stavajú k jednotlivým výrazným prvkom mi vôbec nevyhovoval a viacero scén si určite mohli odpustil, hlavne zabitie kozy. Navyše aj to audiovizuálne prevedenie mi až na pár momentov príde len úplne obyčajné a tak ani po tejto stránke som si to nemohol užívať. Takže radšej tomu ešte niekedy šancu dám, ale nemyslím, že by sa môj postoj zmenil, vzhľadom na typ filmu určite sklamanie, ale zase na ten priemer mi to aj tak určite stačí. 55% (15.11.2015)

Příběh byl hodně stylizován kamerou. Jsou tady nádherné záběry, ale jsou tady i záběry, které mohly být sfouknuté za tři minuty a ne za půl hodiny. Někdo se určitě u takové konzistence rozplývá, protože tady už nejde ani tak o samotný příběh, jako spíš o kochání se vizualizací. Řekla bych, že samotný děj je tady spíš doplňkem. Přiznám se, že mě tohle drama nudilo. A celá podstata příběhu nebyla pro mě tak niterná a smyslná, jak asi měla být zamýšlena. (10.10.2015)

Téměř okamžitě jsem zatoužil ponořit se do vln, cítil jsem vítr i když jsem ho jen viděl, vnímal jsem bolest obětiny... (Ještě že si Japonci s PETA hlavu nelámou). Film který nemluví slovy, ale obrazy. Nejlepší vyprovázení na smrt, jaké jsem kdy ve filmu viděl. Skvělá Naomi Kawase, která se brzy ocitne v mé topce režisérů. Moje romantická duše řve: "Odstěhujme se tam! A dám ti konečně pokoj!!" Ale já vím ty zrádná potvoro, že nedáš... (31.03.2021)

Na Naomi Kawase malo azda najväčší vplyv to, že až do dospelosti prakticky nesledovala filmy. A tak sa v jednej zo svojich raných dokumentárnych snímok – Ten, Mitake - mohla rozbehnúť a v mŕtvolke splynúť s mliečnou cestou - podobne, ako mliečna cesta s hukotom prenikla hrdinom Kawabatovej Snežnej zeme. Nie, jej dokumentarizmus nevedie k deskripcii a k odstupu, ale k splynutiu s okolím. Asi ako keď v zbierke básní Manjóšú čítame o bývalom sídelnom meste Asuka a vieme, že sa za popisom prírodných dejov skrývajú city, predkovia a všeobsiahle kami... Predovšetkým však básnik, ktorý sa stal svetom navôkol. Pri sledovaní posledných kŕčov zničeného ekosystému vo svete bez Boha, sa práve jej filmy môžu stať istým typom evanjelia a zmierenia sa so smrťou. V jej filmoch je priestor navôkol plný citov, ale nie v nadprirodzenom, ani antropocentrickom slova-zmysle. Je to priestor vzťahov. Hrdinovia s okolím vstupujú do neustálych interakcií, až sa v ňom akoby strácajú. Je záverečný tajfún symbolom Kaitovho rozrušenia, alebo je jeho vnútro len unášané prírodnými náladami? Blízkosť však nie je len priestorová kategória, ale i časová. Je to svet rutinných cyklov – striedania sa dňa a noci, období pokoja a tajfúnov, ale i návratu „predkov“. Tí sú sprítomňovaní v znovu- prežívaných mýtoch a rituáloch, ako je napríklad Augustový tanec alebo žalospev Yuta. Samotný film môžeme chápať ako interpretáciu mýtu o dvoch božských deťoch, ktoré na zem zoslal Nebeský cisár, aby znovu zaľudnili ostrovy Amami. Zobrazený časopriestor tak môžeme vnímať ako transcendentnú entitu presiaknutú minulosťou a citmi, ku ktorej si hlavné postavy musia utvoriť vzťah a splynúť s ňou. Subjektom je tu skôr "príroda" a správnym prístupom je tu otvorenie sa citovej transformácii, ktorá prichádza so svetom-udalosťou. Azda práve tento  prístup, ktorý nechápe človeka ako niečo vytrhnuté z okolia, môže priniesť ére konca sveta citový rozmer. (napísané pre Hviezdne noci, 2019) (26.08.2021)

Celý film se nese v mysteriózním duchu a meditování o pomíjivosti života, proč umíráme, ale i o lásce. Kyoko a Kaito prochází právě fází života, kde si tyto otázky kladou, protože souvisí s jejich nejbližšími. Vše se vzájemně prolíná a moře se svými vlnami jen tiše, či bouřlivě přikyvuje. Já osobně jsem mírně rozpačitá a asi bych Still the water nedoporučovala každému. Pokud budete v rozpoložení, kdy budete mít chuť rozjímat o smyslu života a posléze o tom filozofovat, pak to bude pro vás možná to pravé. Ale záběry pod mořskou hladinou a nebo letecké na nádhernou, zalesněnou, hornatou krajinu byly strhující. (21.05.2019)