Pianistka

Šokuje mě, že někdo ještě pořád považuje za šokující, že různí lidé mají různé choutky. Filmy se točí o všem možném, tak proč ne o tomhle? Isabelle Huppert je senzační, Annie Girardot jakbysmet. S takovou matkou se ovšem nedivím, že má hlavní hrdinka občas sto chutí vrazit jí drát do zadku...jenže nemůže, tak mučeníčko realizuje sama na sobě. Holt de gustibus non disputandum est... (22.04.2010)

Táto snímka je chladnejšia ako psí čumák. Ide o porno bez pornografických scénok. Neviem ako je možné nakrútiť takýto protikladný paradox, ale Michael Haneke to dokázal. Je to nehorázne ťažké na psychiku hlavne s toho dôvodu, že to má na sexuálne deviácie veľmi znamenite realistický pohľad. Nič tu nie je prehnané, nič sa nezveličuje ani neskresľuje. Proste snímka sleduje cestu, navonok, chladnej učiteľky klavíru a jej študenta, horlivého láskou. Táto pani učiteľka je sexuálne frustrovaná, žije vyše 30 rokov iba zo svojou matkou. To sa na jej charaktere zapísalo. Keď sa učiteľka a študent zblížia natoľko, že spolu komunikujú o svojich túžbach ona bez akýchkoľvek zábran predhodí pred neho všetky svoje sexuálne sny.. . Sado-maso scénky v ktorých nebolo ukázané takmer nič sa mi viac sprotivili ako scénky v plnom zábere pri iných filmoch... Haneke to vie. (29.12.2014)

Režisér Haneke kultivovanému publiku rovno povie, že chcel "jednoducho natočiť obscénny film". Autorka predlohy Elfriede Jelineková paradoxne obscénnosť popiera a viac sa nevyjadruje, lebo "je zvyknutá na to, že je zle chápaná". Keďže režisér je evidentne hlúpy (alebo je pozér, čo je ešte horšie) a teta Elfriede asi čitateľov považuje za dobytok, ktorý jej nestojí za to, aby sa mu zverila so svojimi pocitmi, máme tu široké pole na sebavyjadrenie. Vychádzam z toho, že ide o kontroverzné dielo. Je to film o profesorke klavíra, ktorá má kupodivu aj nejakú sexualitu. To je šok, ktorý nikto z nás nečakal. Jej sexualita má bizarnú povahu, ale prečo by sa bizarná sexualita nemohla vyskytovať u profesorky klavíra. Čo ďalej. Príbeh sexuálne úchylnej ženy sa odvíja od bodu A do bodu B a končí v bode C, pričom absolútne nič zásadné sa na tejto úsečke neudeje, sme tam, kde sme boli na začiatku. Kam sa posunula hlavná postava mentálne, morálne, psychologicky? Nikde. Je možné, aby normálny autor ponúkol dielo "o ničom"? Je to možné, lebo v súčasnom výtvarnom a inom umení (posledných cca 40 rokov) je dôležitejšie prísť s niečím iným, hoci aj deviantným, lebo len tak "umelca" chorá spoločnosť zoberie na vedomie. Rozmýšľam nad zmyslom Pianistky. Čím ďalej rozmýšľam, tým menej sa mi chce tým zaoberať. Na webe nachádzam vysvetlenie typické pre kritikov a historikov literatúry, od ktorých sa očakáva, že z titulu svojho diplomu vydolujú nejaké múdre slová a oni sa tie očakávania snažia naplniť za každú cenu: "Pianistka je kritikou civilizovaného priemerného meštiackeho života, v ktorom je žena zviazaná svojím okolím a predstavou o úspešnom živote, čo vo výsledku deformuje prežívanie lásky, sexu a medziľudských vzťahov všeobecne." Z toho vlastne vyplýva, že žiť v meste, viesť civilizovaný život a byť ženou v roku 1983 (dávno po emancipačnej revolúcii i po revolúcii sexuálnej) musí byť čímsi strašne traumatizujúcim, čo vedie k totálnej degenerácii. Vrátim sa na začiatok. Dielo ako kontroverzné nevnímam, potrebný spoločenský presah som nenašiel a žiadnu katarziu (ktorú očakávam od diel kultivovaných, resp. artových režisérov) som nedosiahol. Pamätám si len, že som film sledoval s veľkým záujmom a že som spisovateľke (i režisérovi) veril, že sa každou chvíľou dostanú zo začarovaného kruhu nezmyselných obsesií pre obsesie. Samozrejme nedostali, lebo ani nechceli. Príbuzným románom a filmom je Americké psycho, ale tam divák aspoň chápe, že ide o podobenstvo chorej spoločnosti. Jediné, čo som si v Pianistke užil, bola Annie Girardot. (18.10.2021)

Nádherná hudba sprevádzajúca súmrak duší. Presnejšie jednej duše, ktorej tieň sadá na všetkých, ktorí sa snažia dostať do jej blízkosti a záchrana akoby nejestvovala. Táto veľmi sugestívna výpoveď o dôsledkoch možno daných a možno vyžmýkaných z potlačenej túžby mi vzala všetky slová, ktoré by skutočne vystihli podstatu tohoto diela. Chcela som vziať jednu hviezdičku, ale po zvážení nebudem uberať filmu iba pre pocity, ktoré vo mne vyvolal strach z existujúceho a prebývajúceho medzi nami. Napriek tomu sa k nemu už pravdepodobne nevrátim. (12.11.2005)

Když si pročítám komentáře na Pianistku musím smutně poznamenat, že z obsahu filmu se uchytil především "hnus ze sexuality perverzní ženštiny". Takže hnus necháme stranou, vyvážíme to docela jinou interpretací: Haneke měl s Jelinekové knihou vyšší ambice než pouhou adaptaci, a k tomu potřeboval dostat na plátno mentální a osobnostní rozsah. Zamysleme se nejdříve nad tím, jakými prostředky lze dnes na plátně zdůraznit temnou stránku osobnosti. Brutralita, sadismus vás neponižuje ba naopak, a co kdyby to byl třeba perverzní muž: neštěkne po tom ani pes, platí totiž, že genderově k mužům "perverzivo" jaksi neodmyslitelně patří a bylo by to tudíž k smíchu - takový ubožák! Jaksi jediná varianta spojení nízkého s vysokým je žena a perverze a takováto žena, která prožívá celé své složité a mnohorozměrné já, se nikdy neodvážila někoho či něco chtít, protože tušila, že takový život je jí odepřen. Na druhé straně muž (taková partie!), který je duševně i fyzicky krásný a vyrovnaný, který nicméně postrádá jakýkoli rozměr, jakoukoli bolest a zkušenost. Ti dva se setkají - oběma to otřese. A ta žena se pak vrací do své každodenní tragedie, kterou bude palčivě prociťovat do konce života, ale bude cítit, že žije a bude cítit, že ví. Muž se tragicky navrátí do své blažené nevědomosti a odžije průměrný a spokojený život. Otázkou je: Na čím místě byste raději byli a na čím místě jste. (22.11.2008)