My Amityville Horror

Celá historie okolo domu v Amityville je taková podivná a stejně podivný je i dokument, který se k událostem vrací, a to očima jednoho ze synů. Je to ten, kterému byly ve filmu "Horor z Amityville" (1979) přiskřípnuty prsty. Dokument ale nepřináší nic nového. Syn jen potvrzuje to, co bylo řečeno rodiči, ale mluví jen on, zbylí dva sourozenci se k tomu nevracejí, navíc Daniel Lutz odmítne vypovídat na detektoru lži. Ne, že ten by byl stoprocentně průkazný, ale už jen jeho odmítnutí je podivné. Film tak vypadá jen jako snaha oživit něco, o čem už se tolik nemluví, a třeba se i trochu přiživit na vlastním neštěstí. (21.12.2014)

Daniel Lutz ako jeden z trojice detí, ktoré prežili tzv. „Amityville Horror“ sa po rokoch konečne dostáva ku slovu, aby guláš okolo domu hrôzy mohol vyvrhnúť ďalšie mäsité sústo zo svojho pikantného kotlíka. Bez ohľadu na to čo je a čo nie je pravda v tomto spletitom príbehu sa minimálne z psychologického profilu rodiny Lutzových jedná o sondu do duší poznačených existencii. Nie je ale jasné kto alebo čo bolo tou silou, ktorá vrazila klin do Danielovho života. Bola to nadprirodzená sila temna, tvrdá ruka Danielovho nevlastného otca Georga alebo niečo úplne iné čo sa zrodilo za zavretými dverami v inej hlave, je dnes po rôznych špekuláciách a príbehových variáciách takpovediac nerozmotateľné klbko osudu. Danielova matka Kathy a jeho nevlastný otec Geoge sú už po smrti. Možno aj preto sa odstrkovaný Daniel po rokoch mediálnej suchoty obracia na dokumentárnu výpoveď, ku ktorej sa jeho dvaja súrodenci obracajú chrtom. Ťaživé spomienky na „TO“ sa neľahko otvárajú aj po rokoch. Danielove pohŕdanie nevlastným otcom sa v tejto účelovej výpovedi javí skôr ako groteskná odpoveď na roky strávené za oponou divadelnej hry, kde prvé husle hral práve Geoge. Po jeho smrti zdá sa preberá žezlo s rovnakou vervou aj syn. (21.03.2016)