Umělcova smlouva

Umělcova smlouva mi svým stylem a atmosférou poněkud připoměla slavnou Zvětšeninu. Samotný děj není příliš podstatný, ale právě atmosféra šlechtického sídla a společnosti, která jej obývá, se všemi drobnými rozpory, vášněmi a intrikami, spolu s výtvarnou stránkou filmu je tím, co na filmu Petera Greenawaye upoutá. Režiséra zajímá psychologie postav, vztah dominance a podřízenosti, který se může pod tlakem okolností měnit a překonávat společenské konvence. Snímek si vychutnají příznivci historie a výtvarného umění, ono už pouze sledovat vznik jednotlivých grafik a proces tvoření, který ho doprovází, je pastvou pro oči. Samotná pointa příběhu není tak nosná a za historickou detektivku bych film neoznačil. Je to spíš tragikomedie se spoustou dekadentních prvků v chování hlavních hrdinů. Celkový dojem: 75 %. (11.07.2008)

Zmluva zo strany navrhovateľa, teda ľudovo to nazvime, ako určitého »zamestnávateľa« [pani šľachtičnej Herbertovej], pozostávala najmä z toho, že pán Neville, čiže akýsi «umelecký maliar,» následne namaľuje akési  p-a-n-s-t-v-o  zo všetkých svetových strán, čo by malo vskutku napokon predstavovať nejakých cca. 12 kresieb - počas nasledujúcich dvanástich dní - s príslušnou odmenou v podobe po 8 £ za každú kresbu, pričom ešte zároveň ponúkal svoje služby i extra naviac, ktoré si zrejme každý potenciálny, a k tomu povedzme i vnímavý divák, už dávno sám, snáď automaticky domyslel, pokiaľ som nedokončil danú vetu. • Greenawayovo kinematografické dielo by som charakterizoval asi iba touto jednou [predsaže ale trocha viac rozšírenejšou] vetou: »Nastávala naprosto nekontrolovateľná, dialógová smršť so sakramentsky nesympatickými postavami, ktoré si určite odo mňa udržiavali maximálne možný odstup, a to konkrétne zasadeného do historického obdobia dekadentného a intrigánskeho b-a-r-o-k-a  z konca 17. storočia s neuveriteľne nadčasovou barokovou hudbou v podaní Michaela Nymana, ďalej s extravagantnými kostýmami, akoby boli doslova ušitými v danej epoche, alebo i pomerne dosť zaujímavý, režisérsky štýl Petra Greenawaya, ktorý sa tým pádom akosi práve vďaka tomu postupne štylizoval do pozície samotného, ústredného protagonistu, čo bol ďalší pridaný level, od ktorého by si malo filmové publikum vzápätí asi veľa sľubovať, čo mohlo mať zase napokon i úplne opačný charakter.« (05.04.2024)

Kdysi dávno jsem v rádiu slyšel Nymanovu hudbu z tohohle filmu a říkal jsem si, že to chci vidět. Tak jsem to konečně viděl. Atmosféra a vizuální podívaná je to libová, jenže stejně jako kostýmy jsou přeplácané i dialogy a našinec se v tom lehce ztrácí. Takže nadále zůstává zážitek z hudby. Ta je jedna z nejlepších, co jsem kdy ve filmu slyšel. (01.06.2016)

Umelcova zmluva je predovšetkým Greenawayovou zmluvou (dosť delikátnou a ošemetnou, no stopercentne čestnou) s divákom. Divák dostane svojich "dvanásť kresieb", musí sa však dať nechať tak trochu znásilniť (ako pani domu). Napríklad nebrať kriminálnu zápletku ako kriminálnu zápletku. Smrť pána domu je tu totiž rovnako irelevantná ako smrť pána domu v Altmanovom Gosford Parku. Nemá pre film žiadny podstatnejší význam, či lepšie povedané - jeho smrť nás zaujíma len do tej miery, do akej sa vzťahuje k úvahe o povahe výpovednej hodnoty umeleckého diela ako takého. Greenawayove vizuálne atraktívne spôsoby premýšľania o realite bývajú priam deskriptívne názorné, no táto okázalá inventarizácia sveta sa v konečnom dôsledku ukáže ako falošná alebo prinajmenšom nespoľahlivá. V Topení po číslach režisér s maniakálnou obsesiou skladá stupnicu neexistujúceho meradla. V Umelcovej zmluve klasicisticky vecná kresliarska optická pomôcka vnáša falošnú ilúziu poriadku do sveta, ktorý z princípu iný ako "barokový" ani nemôže byť. Čo mám na tomto filme úplne najradšej je zdanlivo bezvýznamná a nezmyselná scéna, v ktorej pani Talmannová predstaví pánovi Nevillovi holandského záhradníka ("Pán van Hoyten je takisto umelec."), na čo pán van Hoyten k zdeseniu Nevillovmu i divákovmu pokojne spustí monológ v rodnej reči. Áno, umelec je zvláštna persona, ktorá si arogantne dovolí hovoriť čosi nezrozumiteľné, šarmantne sa pri tom uškŕňať a očakávať, že to bežný smrteľník ocení. Nie som si istý, či Greenawayovej "holandčine" rozumiem bezozvyšku, rozhodne si ju však cením ako máloktorý iný filmársky jazyk. Ak už hovoríme o jazykoch, je tu ešte aj iný jazyk, jazyk hudobný. Film sa totiž môže pochváliť jedným z najlepších soundtrackov v dejinách kinematografie. Rytmika Nymanových pseudobarokových tančekov má až diskotékový drajv, iba sa divím, že žiadny DJ z toho doposiaľ neurobil nejakú kompozíciu v štýle house music. Jediné, čo možno filmu skutočne objektívne vytknúť je nadmerný záujem o hovorené slovo, čo na jednej strane možno vyhodnotiť ako typicky barokovú opulentnosť hodiacu sa k dobe baroka, na strane druhej ako nedostatok zmyslu pre čisto kinematografické kvality, keďže film by sa mal na rozdiel od divadla rozhodne viac zapodievať vizuálnymi hodnotami. (12.08.2007)

Rozporuplně působící film není v žádném případě nezdařilým. Lze diskutovat o metodě jako takové, o tom, zda emocionální chladnost je předností či záporem. Možná i o dalších věcech. V principu věcný příběh si až lukulsky libuje v různých figurách, opisech a symbolech. Z mého pohledu tu jde o zážitek, který nechává člověka ne lhostejným, ale také ne nezaujatým. Osobitost metody i poetiky je určitě nepopiratelná. Zaujmout ovšem nutně nemusí znamenat za všech okolností automaticky okouzlit. (27.08.2007)