Pták s křišťálovým peřím: Přízrak teroru

Jakmile mne u gialla neosloví příběh nebo nepohltí atmosféra, jsou mi nějaké vizuální orgie víceméně ukradené. A to je přesně případ Daria Argenta a (nejen) jeho prvotiny. Co naplat, že tímto filmem inspiroval spoustu dalších režisérů, za to mu patří velký dík, ale jen proto nemohu dát jeho debutu lepší hodnocení. (21.05.2010)

Jako při tom výletu na Kokořín měli aspoň párky... Není to špatné, kamera se snaží, slušné záběry, zvláště otevřené dveře ze světla do tmy, ale ten příběh je takový nedotažený, herecký výkon té blondýnky především ve scéně, kde má zahrát panický strach z dobývajícího se vraha, je směšný - a ostatně i potom výkon té galeristky. Popravdě netuším, když už je vše odhaleno, kdo podnikal ty atentáty na hlavního hrdinu, protože to už si musel vrah někoho najmout, ne? (I při vědomí toho, co zde nechci o vrahovi spoilerovat.) A ten konec a vysvětlení skutečně nejenom plave na vodě, ale je nedostatečné a rychlé. Čekal jsem ještě nějaký zvrat, třeba na konci v tom letadle, že?, ale nic, odplynulo to a nic moc nezanechalo. (26.12.2022)

Je to Argentova prvotina a naozaj som čakal či budem spokojný,keď som videl všetky največšie jeho skvosty Argentovej kinematografie.Vrah v žltej to bola náhoda alebo zámer?Vraždy boli slabo spracované a mínali sa účinkom a pomaly neboli ani vidiet,len parkrát vystriekne krv v tomto ohľade to bolo slabé.Ale atmosféra v niektorých prípadoch bola silná a tu už hrá film na krásny vizuál a aj kamera bola super. Hlavne ma potešila tá stara známa tajomnosť vraha,možete len premýšlať kto to može byt aj keď ako film išiel do finále tak to bolo jasné.Najlepším hercom bol ten strelený umelec ktorého zahral skvelí M. Adorf.A finále bolo jedno z najslabších z Argentoviek.Pre mna je to tak že Argento sa ešte len pripravoval na lepšie snímky. (25.04.2014)

Zakladni kamen zacinajicich zlatych hororovych casu v evropskem (italskem) filmu, ktery vytycil nejen pro giallo rekvizity a postupy na mnoho let dopredu - kozeny prsiplast, cerne rukavice, tezky dech v telefonu.... Sice to jeste neni uplne 100% - vrchol tvorby nas jeste ceka, ale kez by natacel podobne kvalitni veci i v 21.stoleti. Atmosfera, ze by se dala krajet sekackem na maso, krasne baby, psychoAdorf, pro vetsinu sokujici konec... Co vic si prat? (19.02.2006)

L'Uccello dalle piume di cristallo (lekcia ľubozvučnej taliančiny v celej svojej kráse) drží u mňa hneď dvojnásobné prvenstvo - je to môj prvý Argento vôbec a zároveň maestrov debut, čo je na ňom asi tá najprekvapivejšia skutočnosť. Už od úvodnej scény ma totiž absolútne uhranul nemiestne pôsobivou vizuálnou kompozíciou scény útoku v galérii (ako príznačne zvolené prostredie vzhľadom na Argentovu budúcu reputáciu a jeho najsilnejšiu stránku), sprevádzanou temnými tónmi Ennia Morriconeho ("kúzelník za kamerou" a ďalší z nefalšovaných kráľov obrazovej sugescie Vittorio Storaro v tej dobe debutoval, takže jeho účasť je pochopiteľná, ale ako dostal už do svojho prvého filmu Morriconeho je pre mňa záhada). Veľké presklené vchodové dvere, moderný dizajn, skulptúra vtáčej nohy a kontrast belostného povrchu sály s karmínovočervenou krvou ženy, plaziacej sa po zemi a prosiacej o pomoc. K tomu perfektné využitie svetla a tieňa, a neodmysliteľná poetika kožených rukavíc a chladnej ocele, vnárajúcej sa do tela. Tak sa robí to, čo poznáme pod pojmom atmosféra. Opojný audiovizuál (každá vražda má svoj štýl a predchádzajú jej zaujímavé obrazy, plus nápad vizuálne pripodobniť neúplnú spomienku spisovateľa k fotografiám vraha je výborný) a dynamické tempo deja dajú zabudnúť aj na mierne nedostatky príbehu a lapsusy v logike chovania postáv (záver pôsobí trochu ako na drogách, ale zážitok našťastie pokaziť už nedokáže). Predsa len je nutné si uvedomiť, že Argento len dômyselne využíva základné princípy filmu, teda práve to, čo vidia naše oči a počujú naše uši. Keď chcem film dokonale rafinovaným spletitým dejom, siahnem po Nolanovom Memente či Hitchovom Vertigu, alebo len kvalitnom románe. U Argenta, zdá sa, nič také nepotrebujem, čo na druhú stranu neznamená, že by dej plný zvratov s relatívne prekvapivým finále nemal divákovi čo ponúknuť. Akurát skôr divákovi v 70.-tych rokoch, ako tomu súčasnému. I napriek tomu som veľmi spokojný a konečne plne chápem označovanie mojej obľúbenej režijnej dvojice Cattet-Forzani za pokračovateľov Argentovho odkazu. 80% (04.08.2014)