Sedm sirotků

"Súrodenci Kristíny. Stretla som ich pri obchode." "Nie! Odkiaľ sú?" "Sú z hory Frostmo. Tie deti utiekli, aby nemuseli do sirotinca." "A ty si ich všetky priviedla sem? Si neskutočná!"     Rodinná dráma, ktorú by som osobne označil skôr za rozprávku (ale nie v negatívnom zmysle). Je pravda, že na začiatku ešte vládne dosť ponurá atmosféra - matka umiera, o deti sa nemá kto postarať (sú medzi nimi aj maličké deti) a tie vydávajú na strastiplnú cestu horou v mrazivej zime, so značne neistými vyhliadkami. Film sa však čoskoro preklopí do celkom milého rozprávkového príbehu siedmych sirôt, ktoré si hľadajú nové domovy. A ako to už chodí, na svojej púti stretávajú aj zlých ľudí, ale našťastie aj tých dobrých, ktorí ich vítajú s otvorenou náručou. Jasne, je to celé veľmi naivné, plné moralizovania a tlačenia na emócie, postavy sú úplne čiernobiele (dobro so zlom sa tu tuším striedajú priam do rytmu), nad tým všetkým ale dokážem prižmúriť oči (veď to všetko k rozprávke patrí). Inak ten príbeh dokáže zaujať i dojať (škoda len jeho miernej nevyrovnanosti) a tie deti sú strašne roztomilé. Snáď len ten najstarší Ante je s tou jeho nekonečnou láskavosťou, statočnosťou a spravodlivosťou (priam svätý človek) občas až trochu otravný. Zaujímavosťou je, že sa na filme podieľal slávny kameraman Sven Nykvist (dvorný kameraman Ingmara Bergmana) na úplnom začiatku jeho kariéry.     "Vieš, Ante, nie je to náhoda, že sme sa stretli. Bolo to dielo a vôľa božia." (19.07.2023)