Veľké nádeje

Už je to poriadna doba, čo mi do rúk padol materiál priam volajúci po akej-takej analýze. Moderná adaptácia klasického románu Charlesa Dickensa ma najmä vďaka hanebným medzerám v tejto oblasti literatúry, ale aj nedôvere k samotnému filmu zaskočila nepripraveného. Príbeh a postavy sú na sebe natoľko závislé, že jedno bez druhého akoby nemohlo existovať. Dalo by sa povedať, že sú v tomto prípade postavy napísané a vytvorené na mieru tomuto konkrétnemu príbehu, a mimo neho nejestvujú. Na postavách sú založené takmer bez výnimky všetky motívy, a sú to ony, kto hýbe dejom, nie náhodné udalosti a okolitý svet. Keďže postáv nie je málo, dej je plný zvratov a scenáristických otočiek o 180°, vďaka čomu sa príbeh zamotáva a prepája nečakané súvislosti do celku pôsobiaceho dojmom komplexnosti. Pip je klasickým archetypom vnútorne rozorvaného romantického hrdinu, zmietaného medzi domovom, osudovou láskou a prísľubom žiarivej budúcnosti, a rozhoduje sa pre poslednú možnosť. Chladná slečna Havishamová so zatvrdeným srdcom naopak žije v minulosti, a dá sa na nej pozorovať postupný rozklad ľudskej duše, ktorý odráža jej schátralé, kedysi honosné sídlo, aj jej staré zásnubné šaty, v ktorých obklopená svojimi rozmarmi a vrtochmi čaká na vykúpenie z utrpenia, spôsobeného mužským pokolením. V týchto pasážach sa zračí nádych burtonovskej poetiky, ale bez jeho neustáleho nadhľadu a humoru zostáva len neveselá realita. Vznešená, krásna, no vo vnútri prázdna Estelle, vychovávaná slečnou Havishamovou, zasa žije v prítomnosti a pre danú chvíľu, pretože vie, že má s ňou osud iné zámery. Preto nedáva Pipovi márne nádeje na niečo viac, než len letmé styky a jeden bozk na líce. Estelle je vlastne len nástrojom pomsty v rukách slečny Havishamovej, a ona sama si o svojej úlohe, ktorú zohráva v londýnskej smotánke, nerobí ilúzie. Poslednou hlbšou postavou je Magwitch, neperspektívne stelesnenie ľudskej márnivosti a zúfalstva, chudák, ktorý nájde jediný svetlý bod svojho života, a rozhodne sa doň vložiť všetko, aby zachoval jeho žiaru a našiel aspoň nejaký zmysel pre svoj biedny život, ktorý je poháňaný ešte jednou vecou - nenávisťou k mužovi, ktorý ho zničil. Dôležitou súčasťou postáv sú aj ich kostýmy, ktoré zdôrazňujú určité charakterové črty na strane jednej, príslušnosť do istej sociálnej triedy na strane druhej - a podotýkam, že sú tieto rozdiely na výrazné natoľko, aby automaticky udreli divákovi do očí. Preto sa môže zdať, že sú až kostýmy krikľavé, u šľachty a smotánky prehnane elegantné, u "obyčajných ľudí" zasa príliš špinavé, kladúce dôraz na spoločenský rozklad a sociálnu nerovnosť, ale pozor - toto nie sú Bedári, ani iná historizujúca látka snažiaca sa rozšíriť vám obzory a vykresliť dobovú spoločnosť, no práve v tomto kontraste, ktorý je všadeprítomný (vidiek x mesto, Londýn x vidiek, skutočnosť x predstava), tkvie sila spracovania. I v tom mále, ktoré sa tejto téme venuje, je pozoruhodné, ako sa ju filmu darí nenútene zobraziť. Farebná paleta a tónovanie filmu je veľmi pestré a citlivo rozvrhnuté, často sa využívajú jemné odtiene modrej, zelenej, sivej či žltej, ktoré pracujú na atmosfére a podtrhávajú tú ktorú scénu a emócie, avšak sú pomerne ťažko identifikovateľné. Pokúsim sa však predsa spomenúť niekoľko príkladov - napríklad svetlomodrá v úvode filmu, sivá v scéne príjazdu do Londýna, žltá v nádherných interiéroch honosných stavieb, či kobaltovo modrá počas pokusu o útek na parník. Newell sa pohráva s koncepciou dopadu svetla na snímanú plochu (v mnohých kompozíciách najmä v exteriéroch nefigurujú primárne zdroje svetla a úplne ignoruje tiene, zatiaľ čo v interiéroch využíva tiene na dotváranie požadovanej atmosféry) čím nenápadne odkazuje na slávnych dobových maliarov a umelcov, ktorí šli rovnakým smerom. Ruka v ruke s týmito estetickými otázkami ide aj miera, a tu platí koľko máš motívov, toľkokrát si filmom (na rozdiel od koľko máš metafor, toľkokrát si filmom, čo je obľúbený uhol pohľadu jedného zo súčasných hnutí kritikov) - narážame tu na motív neochvejnej lásky, neopätovanej lásky, pomoci v núdzi a odmeny za pomoc poskytnutú, nenávisti a pomsty, žitia v spomienkach, úpadku morálky, nespravodlivosti či spoločenskej kritiky. Zároveň je spletitý scenár zrozumiteľný a jasný, takže nehrozí, že by sa divák v deji stratil. V kombinácii s využitím farieb a ďalších vizuálnych prvkov (medzi iným špičkovej kamery) dosahuje harmónie formy a obsahu, čo sa dnes vysoko cení, a posúva film do sféry umenia. Snáď jediný detail mi bráni ísť na plný počet, a to je kolísajúca atmosféra a občasná nerozhodnosť medzi veselými a smutnými tónmi príbehu, ktorá mierne naštrbuje ladenie. Hereckým výkonom a pár ďalším aspektom som sa v texte vyššie vyhol oblúkom a vracať sa k tomu už ani nebudem, s výnimkou jedinej poznámky - bol som bez výnimky spokojný. 85% (09.03.2014) (menej) (viac)