Réžia:
Aki KaurismäkiScenár:
Aki KaurismäkiKamera:
Timo SalminenHrajú:
André Wilms, Jean-Pierre Darroussin, Kati Outinen, Blondin Miguel, Elina Salo, Evelyne Didi, Quoc Dung Nguyen, Pierre Étaix, Jean-Pierre Léaud, Laïka (viac)VOD (1)
Obsahy(1)
Marcel Marx dávno rezignoval na svoje umelecké ambície, živí sa ako čistič topánok a žije spokojný život s milovanou ženou, pričom veľa času trávi vo svojom obľúbenom bare. Jedného dňa stretne trinásťročného afrického ilegálneho imigranta a rozhodne sa, že mu pomôže a zachráni ho pred políciou a následnou deportáciou. (STV)
Videá (2)
Recenzie (192)
46th KARLOVY VARY INTERNATIONAL FILM FESTIVAL 2011 - HORIZONS - Horizonty (Le Havre / LE HAVRE / Le Havre) - Asi to nejslabší co jsem kdy od Aki Kaurismäkiho viděl, ale i tak o třídu dále než mnoho "karlovarských" filmů. U tohoto filmu mi chyběla ta Kaurismäkiho pomalost, chyběli mi tu ty jeho užasné věty jednoduché, ty absurdní rozhovory. Těmi se mi připoměl až v poslední scénce a to byl i vrchol filmu. A druhý nedostatek byl jazyk. Francouzština k Francii patří, ale k němu nikoliv... - 7. 7. 2011 - kino Thermal - Velký sál - Karlovy Vary - 80% ()
Aki mě zase dostal (ale to už se opakuji) Herci stojí na značkách a odříkávají svoje texty(Smoljak to plánoval, zde se to stalo). Nejedná se o tragedii ale není to komedie. V Le Havre v r. 2011 zase jezdí staré renaulty. Komisař, který několikanásobně zdůraznil, že vyšetřuje zločiny, nikoliv daně a přistěhovalectví skutečně dokázal, že vyšetřuje zločiny, nikoliv daně a přistěhovalectví. To se u nás stát nemůže. Navíc si oblékl černý plášť a klobouk. A o paní Marxovou se nebojte....Všichni herci z geniálního Bohémského života (co nezemřeli) zestárli, přesto vás zaujmou, snad i dojmou. Politické to vůbec není protože trochu politické to je. ()
Pro me velke zklamani. Strasne plochy film s topornymi herci i scenarem. Az k placi byly nektere situace, ktere pusobily velmi umele, plus neprirozene chovani postav (jak kluk utika na nadrazi pred chlapkem, ktery na nej volal policii nebo setkani Maleho Boba se zenou v restauraci). K tomu zcela nevyuzity potencial pristavniho mesta Le Havre, myslim, ze jde poznat, ze film netocil francouzsky reziser. Nemit slabost pro evropsky film, mozna bych sel s hodnocenim jeste niz. ()
Pre mňa zatiaľ najslabší Kaurismäki. Prvý, ktorému dávam menej ako štyri hviezdy. Ja ani neviem čím to je, mal som ten divný pocit už pri Svetlách v súmraku, ako keby strácal šmrnc. Už tu nie sú tie nekonečne slobodné etudy zo života chudobných, jeho nedejovosť nejak nadobudla vyšších ambícií a jeho dielam to uberá na čare. Menej ako kedysi, je to ale rozhodne stále fajn. 65% ()
Mňam. Pomoc bez nároku na odmenu. Len tak. Nezištné priateľstvo v prípade, ak pomôcť naozaj treba a vidno, že ktosi sa naozaj topí a je v priesere. Ľudskosť u ľudí, u ktorých by ju málokto čakal. Prebudené svedomie policajta. Naplnená sála rockového koncertu v dnešných časoch. Spájanie sa nemajetných proti systémovým zlyhaniam v prístupe k ľuďom. Na dreň osekané dialógy. Absencia hudby v baroch a krčmách. Priestor pre tichú meditáciu strnulých tvári zahalenú dymom cigarety. Myšlienky rodiace rozprávky. Ostré farby a príznačné nasvietenia. Idealizmus v pohľade na nižšiu spoločenskú triedu zmiešaný s túžbou po lepšom svete. Prostredie obyvateľov papundeklových obydlí. Dlhotrvajúce a fungujúce párové vzťahy. Aj keď to vo filme priamo nezaznie (len sprostredkovane správami z médií, či zobrazením prostredia internačných táborov), šance väčšiny ľudí na dôstojný život sú neustále zmenšované. Hlásne trúby pánov sveta vykrikujú, že šancu byť úspešný má každý, bez ohľadu na pomery, z ktorých vyšiel. Podobných blábolov má Kaurismäki plné zuby a veľmi dobre vie, že môže ponúknuť len nádej spolupatričnosti a zmierlivo krásne konce v opozícii voči rastúcej brutalite sveta, riadeného vykorisťovateľskými mafiami a majiteľmi bánk. Veľmi príjemný zážitok v porovnaní s drvivým zvyškom súčasnej filmovej produkcie venujúcej sa vo svojej artovej časti prevažne bolestínsko onanistickému utrpeniu režisérov, premietnutnutému do rôznych vízií utrpenia a zmaru, či konca, nedôveryhodnému psychologizovaniu (lebo založenému len na povrchnom prečítaní dvoch troch diel momentálne mediálne pretriasaných psychoanalytikov v trendových artových magazínoch), variáciám násilného, či deviantného správania sa (ktoré ale oveľa výstižnejšie reflektujú horory ako také), dokumentácii atraktívne netradičných správaní, životov, príbehov, zdanlivo ponúkajúcich alternatívy, ale v skutočnosti nahrávajúcich udržaniu toho čo je, alebo zámernej redukcii deja, príbehu a prevažne aj akejkoľvek myšlienky. ()
Reklama