Na cestě

Neviem, či je úplne v poriadku, ak si viac ako zaujímavosti a obrazy z jednotlivých predstavených štátov pamätám charakteristické hlasy Bartošku s Donutilom. (04.06.2020)

Obsah tvrdí, že: "Zlý jazykové ovšem tvrdí, že ta druhá polovina Oděsanů si dnes vydělává na obrovském kontejnerovém tržišti." Turistický sprievodca zase, že na tej tržnici sa dá kúpiť všetko, dokonca aj kalašnikov. Tie som tam nevidel, ale reálne granáty sa tam veru kúpiť vcelku v pohode dali:( (11.12.2011)

Balkán a dychovka k sebe patria - aspoň vo vnímaní občasného diváka srbských i bosenských filmov. Tomuto názoru drukuje aj reportážno - cestopisná črta ukazujúca festival dychoviek v srbskej dedinke Guča. Potvrdenie dychovkárskych filmových predstáv v ďalšej - tentoraz dokumentárnej predstave. Guy Debord o tom písal už pred desiatkami rokov - sme spoločnosťou spektakulárnych obrazov, potvrdzujúca si pravdu (poznanú len vo forme odrazu reality odovzdaného médiom) - zase iným odrazom prezentovaným tým istým alebo ďalším médiom. Lenže pri takomto poznávaní sveta a potvrdzovania si vlastného názoru naň, bezprostredný dotyk s predstavovanou skutočnosťou kamsi uniká. Uniká do televíznej kysne (ako spieva skupina Slniečko: "Kým celý svet zmizne do televíznej kysne"). (23.06.2014)

Spoločnosť Febio kedysi vyrábala skvelé dokumenty. Cyklus "Na cestě po...." je slabým odvarom výbormého cyklu Febia s názvom "Cestománie". Samozrejme, toto produkčne zastrešuje ktosi iný (zrejme Česká televízia). Niekedy sa vydarí, no väčšinou je to presladene optimistická pozvánka na návštevu predstavených miest. Zjednodušenou, a pekne načančanou. Až to vyzerá, že celý cyklus vznikol na objednávku nejakého trustu cestovných kancelárií. Celkový tón je dvoma skúsenými hereckými hlasmi posunutý do povrchne radodajnej, no zato nesmierne zaujímavej návštevy cudziny. Užiť si, netrápiť sa, zahltiť sa sériou pekných obrázkov. Ako v leporele. Alebo krasohlede. Veď svet je taký rozmanitý! Kuk na Malajcov: moslimovia a tolerujú hinduizmus, budhizmus aj kresťanstvo. Jéje! Degradácia cestopisných dokumentov stredného prúdu pokračuje. Ľudstvo je stále viac infantilnejšie a dospieť nechce. Chce sa len hrať a baviť sa a kochať sa výnimočnosťou iných. Pokiaľ len to a nič iné, aj to je prijateľný program trvalej udržateľnosti života. (13.03.2015)

Barabášov Mustang mal svoje muchy, no o živote v zakázanom kráľovstve povedal viac, než tento turistický bedeker. Podprahovo láka všetkých dobrodružných hľadačov duchovna v húfoch do zasľúbenej krajiny. Na miesta, ktoré následne títo hľadači skutočných oáz nedotknuteľnosti civilizáciou rozoserú. Technickými hračičkami, názormi alebo snahou niečo a niekoho neustále riešiť ich optikou usporiadania sveta. Nie prispôsobiť sa ale prispôsobiť. Napriek výhrade sa pár informácií divák dozvie. Napríklad tú, že kráľovstvo už nie je kráľovstvom oficiálnym, s nejakou reálnou výkonnou mocou kráľa. A že neúnavní Číňania sa na s mravčou trpezlivosťou budovaných komunikáciách neúprosne blížia. S lacnými a kvalitnými tovarmi, textilom, predmetmi dennej spotreby. Miestni sa však naďalej usmievajú, ich tváre sú živé, hravé a pokojné. Žijú totiž z podstaty. Zatiaľ. A tento úsmevný podtón (so skepticky naznačenými perspektívami zmeny) spôsobil, že s prehľadom umiestňujem hodnotenie na skvelých 80%. Ukázal totiž, že spoločnosť môže žiť aj inak. Prirodzenejšie, šťastnejšie než dnešný uštvaný svet neustále stresovaných a stresujúcich robotov. (28.03.2015)