Recenzie (2)
Videl som 69 min. verziu. Scenár: Izuru Deguchi (Masao Adachi). V tejto verzii sú asi vystrihnuté scény, lebo pri sexuálnych scénach druhého a tretieho páru je čudný, náhly strih, kedy nie sú končatiny postáv tak, ako pár sekúnd predtým. Kokuei company presents. Ticho, ani muchu nepočuť preletieť. Otec, armádny dôstojník, dáva dole čiapku, akoby tým zdravil diváka. S ňou aj oblečením mu pomáha dcéra, ku ktorej sa dostávame oddialením kamery. Wakamatsu nezabúda ponúknuť ani bližší obraz na katany, ktoré visia na podstavci pri stene. Týmto všetkým už vytvára formálnu atmosféru napätia. Dcéra sa pýta, či si chce otec oddýchnuť. On, že ako obvykle a po zapracovaní strihačských nožničiek už vidíme zvrhlosť, ktorú režisér ponúka, a to nahotu dcéry ležiacej na stole pred otcom za vedenia prirodzenej konverzácie bežných ľudí. To už máme skoro prvé 2 minúty za sebou. príbeh je v prvej desaťminútovke trochu nejasný, lebo každou scénou odbieha ku inému „páru“. Pri scéne smrti ostáva režisér volí čiernobielu a radí tak film ku podobným dielam v tomto období (Gendai; Shinjuku, Hika). Až na začiatku desiatej minúty scenár spája 2 body, a to syna z doterajšej poslednej scény a dcéru z prvej, v čiernobielom, divadelnom zábere, v ktorom sa stratí väčšina svetla a stmavne skoro všetko. Vo filme sa vyskytujú ešte aj čisto biele zábery, do ktorých sú zasadené postavy vysvetľujúce svoje motivácie v sprievode upokojujúceho spevu náboženskej piesne. Postupne postavy toľko vysvetľujú a málo konajú, až tým film trochu nudí. Herci sa ale vcítili do svojich dramatických scénach, tak sa dočkáme precítených výkonov a dokonca povestného japonského smiechu záporného hrdinu. Hlavný „kladný“ hrdina sa volá Koji, ako režisér. Jedna z postáv je aj členka skupiny, ktorá podrýva vládu, čo je jedným z prvkov, ktoré režisér používa vo svojich filmoch. Nedostatočné vcítenie sa diváka do postáv je spôsobené prostredím, ktoré vyznieva fantasticky aj na dnešné pomery a nie ešte na sedemdesiate roky. Veľká domácnosť, kde otec zneužíva manželky a frajerky svojich synov či dcéry svojich mileniek a nikto mu nekladie viac ako verbálny odpor, znie totiž neuveriteľne. Obsah ponúka riešenie generačných sporov, ale forma nie je práve najšťastnejšia, najproduktívnejšia a Súhlasím s tým, že postavy sú schematické, okrem ich účelu v príbehu sa zdá, že nefungujú mimo tohto rámca stanoveného scenárom a je ich toľko, že do žiadnej sa nedá ponoriť. ()
Japonská rodina je tu zpodobena jako militaristická, absurdně krvesmilná a patriarchální. Pouze revolta a nihilistická destrukce způsobena mladou silou se zdá být jediným východiskem. Ale je tomu tak doopravdy??? (Film vystavěný jako téze se záměrně schématickými postavami vznikl téhož roku jako OBŘAD Nagisy Óšimy a svým způsobem jde o radikální reakci na něj.) ()