Jume no naka e

Umluvený, ukřičený film s přehrávajícími herci a příliš pestrým dějem.(max.50%) (26.03.2022)

Na rozpočtové poměry překvapivě chytlavý snímek. Stačila originální myšlenka (byť možná nevyužitá do plna jejího potenciálu) a uvěřitelná skupina herců. Nenucený humor dodává filmu potřebnou šťávu a autobusová scénka s Odagirim je dokonalost sama. (24.03.2015)

Som na vážkach. Na jednu stranu ma film, myšlienky a témy, ktoré Sono naťukáva oslovili, na druhú stranu je to oproti väčšine jeho filmov skôr priemerná záležitosť. Prvá polhodina je exkurzom do ďalšieho z jeho fikčných svetov, v ktorom je v ponuke dňa existenciálna dráma o hercoch a herectve (Streetcar Named Desire v japonskej verzii je dosť zvláštna vec), sexuálnych vzťahoch či problémoch čerstvých tridsiatnikov. Potom nastupuje do dobre rozbehnutého vlaku čosi ako surreálnejšie, komediálne ladené (a lacnejšie, samozrejme) Inception, teda prelínanie snov, do ktorých sa hlavný hrdina dostáva (a scény s dodávkou, v sklade a prebudenie sa po smrti mi do mysle neustále vracajú myšlienku, či to Nolan predsa len spolu s filmom Satoshi Kona Paprika nevidel). Zaujímavé a originálne je to aj v spojení s jeho obľúbeným motívom hľadania identity a, samozrejme, ohýbaním reality, ktoré okrajovo nastolil už v niektorých predchádzajúcich filmoch. To všetko s jeho typicky dokumentárnou kamerou, ktorá sa vtiera do súkromia postáv. Na filme sa bohužiaľ podpísal fakt, že mu nevenoval toľko pozornosti ako Noriko's Dinner Table, plus herci na môj vkus v pár momentoch prehrávajú (i keď samozrejme zámerne) až príliš, potenciál nie je naplno využitý a... na konci som sa trochu stratil. V bezprostrednej konkurencii Sonových ďalších filmov neobstojí, ale v rámci filmového sveta ako takého stále slušný nadpriemer. 70% (13.06.2014)

Hľadanie toho čo nás zmení k lepšiemu. Alebo dumanie o sláve, ženách, pohlavných chorobách, klamstvách, samote a snoch. Sono tentoraz nie je creepy a nesnaží sa nás znechutiť, aj keď sa nevyhne voyerizmu a erotickej fixácií. Rovnako ako v prípade Klubu samovrahov je nositeľom deja a toho čo sa deje pieseň, nesúca sa celým príbehom ako lightmotív. Potom už je tu cestovanie do snových svetov, kde sa minulosť stretáva s budúcnosťou, kde sú chyby konfrontované s predstavami a ktoré či už si to hrdina príbehu pripúšťa, alebo nie, ovplyvňujú jeho fungovanie v tom čo všetci nazývame realita. Inak je to typický Sono. Dlhé zábery točené ručnou kamerou(hlavne vo vypätých situáciach), hudba ako prostriedok prepájania vyššieho a nižšieho a potom ukričaný japonský beh, ktorý sa stáva akýmsi uzatvoreným bez potrebného konca. Páči sa mi, že je to iné a pritom presne také ako som čakal. (25.02.2015)

Shion si natočil svoje vlastné Inception, "before it was cool..." Neviem čím to je, ale Sonove filmy majú vždy obrovskú charizmu a atmosféru ktorá je úplne jedinečná. Yume no naka e určite nie je film pre každého a správne vychutnať si ho môže asi len niekto kto už má od Sona niečo nakukané. V istom smere mi film pripomenul Beatov Takeshis', surreálne prostredie v ktorom sa môžte ľahko stratiť :P... Po dopozeraní mi z filmu ostal taký ten úprimný, pocit šťastia takže je to za 5*. (02.09.2012)