Café Lumière

Přibližně po 40 minutách jsme se na sebe s Wolodjou podívali a současně se jeden druhého zeptali: "O čem to vlastně je?". Ano, možná to je taková moje deformace, že dávám přednost filmům, které buď mají zřetelný děj, nebo alespoň zaujmou něčím jiným, nějakou jinou složkou, ale u Café Lumiere jsem prostě nevěděl "kde jsem", co se tam vlastně děje., byl jsem ztracený. Asi jsem příliš zhýčkaný moderními "rychlými" filmy, které velmi využívají střihu, ale pokud se na plátně neděje nic, co by mě zaujalo a upoutalo moji pozornost a naopak bych většinu pasáží s chutí vystřihl, radši se prospím... Neříkám, že Cafe Lumiere je špatný film, jen prostě není pro mě. (12.07.2005)

Yoko vo vlaku, Yoko sa prechádza ulicami, Yoko u seba doma, Yoko v knihkupectve, Yoko u svojich rodičov, Yoko v kaviarni Erika. Podobná vec ako Millennium Mambo s tým, že to hrá viac na Japonskú nôtu. To, že má Chou rád Ozua vieme od Good Men, Good Women. Jeho poetiku si ale osvojiť nevie. Café Lumiére je pomalou štúdiou ďalšieho životného kroku. Je to tiché, nedramatické, vizuálne pútavé ( hlavne keď Yoko blúdi po meste) ale významovo prázdne. Aspoň pre mňa. Nech sa snažím akokoľvek, tak mi ten Chou ako popredný Thaiwanský režisér skrátka nesedí. (25.03.2021)

Film disponuje nádhernou pomalou atmosférou, ktorá je celá poskladaná z dlhých záberov, ktoré toho dokážu povedať veľa aj bez akýchkoľvek slov. Tomu dopomáhajú skvelí herci, na ktorých sa nedostane priveľa detajlov a divák ich sleduje skôr ako súčasť celku, čo ale znova len skvelo utvrdzuje pokojnú a pomalú atmosféru. Napriek tomu ma ale samotný dej nedokázal, bohužiaľ, zaujať. Mimo iného je tu nádherne ukázaná téma vlakov a a taktiež Tadanobu Asano je proste skvelý. (05.10.2015)

Film je poctou steho vyroci narozeni Yasujira Ozua. A ze snimku je jasne citit mistruv odkaz.Takze,jestli mate radi jenom filmy typu Matrix, Hard-Boild nebo Battle Royale (ja je taky mam rad) tak se neobtezujte,jak uz bylo receno pro vas bude sledovani tohoto meditatyvniho opusu licici obycejny pribeh, obycejnych lidi ve velmi pomalem tempu-fyzicke utrpeni. Tadanobu Asano je fakt cool jak se brouzda po meste se sluchatkama a mikrofonem. Neni pravda, ze film nema dej. Film dej ma, jenom prostredky kterymy je pribeh vypraven jsou uplne jine nez jak jsme u vetsiny snimku zvykli. Chapu uplne, ze to neni pro kazdeho,ale pro me ano. Sorry (19.02.2007)

City ukryté pod pláštikom neustálych ciest vlakom, návštev kaviarní a rodiny. Zdanlivo pohodlný, hoci samotársky život mladej Yoko, pátrajúcej po osudoch hudobného skladateľa naruší jej tehotenstvo. Škrupinka nepriepustne zakrývajúce jej intímnejšie vnútro musí byť naťuknutá. A tak je nútená priznať sa rodičom. Nejasné ostáva, aký je jej skutočný vzťah k otcovi dieťaťa, žijúcom v inom štáte, ďaleko. Vydať sa za neho nechce. Jeho fyzickú neprítomnosť nahrádza intelektuálny kontakt s majiteľom antikvariátu, ktorému zjavne Yoko ľahostajná nie je, no on svoju vzťahovú odvahu sublimuje do neustáleho chodenia po Tokiu a nahrávaniu zvukov prechádzajúcich vlakov. Rodičovské rozhovory a rady dcére sa otvárajú len pomaly, pričom spúšťačom sú scény spoločne trávených chvíľ pri jedle. Nevlastná matka si robí starosti o finančné zabezpečenie dcéry, nakoľko si je vedomá, že oni s otcom onedlho pôjdu do domova dôchodcov a Yokinoi pátranie po taiwanskom hudobnom skladateľovi, neustále cestovanie vlakmi a metrom, rozhovory s antikvariátnikom, rozoberanie nočných môr prostredníctvom rozprávok a návštevy kaviarní nejaké veľké peniaze neprinášajú. Hoci prinášajú opojne meditatívne chvíle samoty uprostred veľkomesta. Tak skvelo nakrútené, až má divák chuť nasadnúť na tokijský vlak, sadnúť do kaviarne a len tak pozorovať cvrlikanie života. Bez potreby neustáleho naháňania kšeftov. (07.10.2020)