Spomienky na vraždu

Salinui chueok: lány pšenice nakláňajúce sa vo vetre, strašiak osamotene stojaci v poli, dážď zmývajúci krv a pieseň na perách. Bong Joon-ho: postmoderný cynik._____Brilantná a progresívna revizionistická kriminálka popredného juhokórejského auteura Bong Joon-ho subtílne prehodnocuje a prevracia tradičné zažité koncepty detektívneho žánru. Príbeh inšpirovaný skutočným prípadom série vrážd sleduje vyšetrovanie trojice nesúrodých detektívov pátrajúcich po sériovom vrahovi. V ťaživej a depresívnej atmosfére vidieckej provincie sú násilie a pochybné praktiky zo strany príslušníkov polície zasadzované do politického kontextu kĺbiaceho v sebe reminiscenciu totalitných režimov, občianske nepokoje a všeobecný strach. Premyslené naratívne postupy rad zaradom ukazujú vyšetrovacie metódy ako neúspešné a spochybňujú kompetentnosť vyšetrovateľov. Samotný proces vyšetrovania a jeho konzekvencie sú postavené nad cieľ dopadnúť vraha a napriek absencii pohľadu do intímnych životov detektívov má na nich priamy dopad, čo sa prejavuje predovšetkým v závere na premene charakteru hlavnej postavy Parka._____Najsofistikovanejšou metamorfózou však prechádza vrah, a to i napriek tomu že ho nikdy (okrem krátkeho rozmazaného záberu, ktorý činí detektíva zo samotného diváka v snahe spoznať ho v jednej z mnohých tvárí podozrivých) neuvidíme. Vďaka počínaniu polície získava čas a rýchlo sa učí. Ako plynú týždne, mesiace a roky, zanecháva po sebe stále menej stôp, splýva s anonymným davom (ako napovedá záver) a stáva sa nepolapiteľným. Zastaralú technológiu, nedostatok mužov a vlastnú neschopnosť bezmocných vyšetrovateľov korunuje zúfalé obrátenie sa k Amerike ako mytizovanému kriminalistickému „bohovi“, ktorý podľa nich patovú situáciu zvráti._____Štýl a rozprávanie sú vystavané okolo estetického konceptu han, ktorý má v tradícii kórejského umenia významnú pozíciu a je vysoko cenenou formou umeleckého vyjadrenia. Bong Joon-ho ho opisuje slovami „Nemůžete být pořád smutný. Chcete-li vyjádřit smutné věci milým způsobem, přistupujete k nim s radostí. Možná západní publikum takové vyjádření mate a působí na něj jako paradox.“ Podobne ako i v neskorších režisérových filmoch Goimool a Madeo sa v príbehu dômyselne prepletajú ako tragické, tak komické prvky. Svoje inšpirácie čerpá z antického divadla, grotesky, burlesky a európskej sociálnej satiry, ale i západných žánrových zástupcov detektívky a thrilleru a postupov príznačných pre artové filmy. Jeho hrdinovia sú preto v jedinom momente tragickí i smiešni, odpudiví i vznešení a v divákovi vyvolávajú protichodné pocity._____I keď je filmové rozprávanie nositeľom viac-menej klasického príbehu, dokáže sa silne vyjadrovať obrazom. Viacúrovňové využitie tejto schopnosti je patrné na sugestívnom zachytení tiel obetí, zanechaných indícií a vodítok (červená farba). Predovšetkým však ako nástroj zžieravej satiry ponúka náhľad do pomerov v ponurom prostredí dediny a rozľahlých pšeničných polí. Čerešičkou na torte je záverečný pohľad do kamery, ktorý rozširuje fikčný svet na ten náš a zodpovednosť za nájdenie vraha, ktorý v ňom zrejme ešte stále prebýva, prenáša na plecia diváka._____Napriek tomu, že uňho prežívam intenzívnu beznádej a po skončení absolútnu emočnú vyprahnutosť, vraciam sa k Bongovmu drtivému opusu často a rád. Po skončení si vždy uvedomujem, ako je potrebné poučiť sa z minulých chýb a zachovať si vieru v človeka - a to napriek, či práve preto, že sa tu Bong Joon-ho na žiadneho humanistu nehrá. 100% (Upravený komentár k 5.5.2015) (15.05.2014) (menej) (viac)

„Spomienky na vraždu” sú ináč stále veľmi čerstvé, až pomaly i hádam nostalgické, aj keď od nej už uplynulo neuveriteľných 17 rokov, pretože niekdajšiemu inšpektorovi Park Doo-manovi, to skrátka nedalo, aby sa znovu nešiel pozrieť na to známe »miesto činu« , kde sa dňa 23.10.1986, na poli v zavlažovacom kanáli, objavila vôbec prvá mŕtvola zavraždenej ženy. Zakrátko na to je nájdená hneď i ďalšia, Hyang-sook, opäť oblečená v červenom, keď ich bude iba čoraz viac pribúdať... Treba čo najskôr vypátrať buď podozrivého páchateľa, alebo už začať poriadne rozmýšľať nad profilom sériového vraha, s čím by v podstate mohol trochu vypomôcť práve nový, detektívny kolega zo Soulu, Seo Tae-yoon, ktorý si zatiaľ vyberá tú slušnejšiu metódu vyšetrovania, čo sa ale vonkoncom nedá absolútne povedať o už citovanom Parkovi, ktorého ešte následne dopĺňa i tretí z vyšetrovateľov, Cho Yong-koo, ktorý priam nenormálne týra všetkých, potenciálnych podozrivých, ku ktorým sa správa, ako Bruce Lee, keď je strašne nahnevaný, čo už, povedzme extrémne smrdí policajnou brutalitou ! Kwang-Ho, s miernou retardáciou, a so značnými popáleninami na tvári, by teda vedel rozprávať, a to čaká aj ďalších... Totiž, tento, vskutku, fakt milý «trojlístok kriminalistov» , pod veľkým fyzickým nátlakom, donucujú, aby sa každý, kto sedí na opačnej strane barikády, doznal k čomusi, s čím ani prakticky nemá nič spoločné, čo následne potom ani nikoho zvlášť netrápi, hlavne, že sú teraz vyhlásení za pekných. Na jednej strane sa im kopia vraždy, na strane druhej, si to kompenzujú nedovolenými výsluchmi, a tak sa zdá, že sa z miesta ani nepohnú ? Ten najmúdrejší čochvíľa príde na úplne zvláštny úkaz, to jest na škrtičov postup, a to preto, lebo všetky svoje obete nielen brutálne uškrtí ich vlastným oblečením, ale zároveň to zakaždým praktizuje počas tmy, ďalej, silného dažďa, kedy leje, ako z krhly, no čo je na tom taktiež najzvrátenejšie je to, že si počas toho necháva zahrať z rádia svoju obľúbenú pesničku „Smutný dopis” . Na stole sa im črtajú nejaké tie indície, ale dokážu vôbec s nimi ešte pracovať, či im nakoniec aj tak ubzikne pomedzi prsty, a tak vlastne, ako sa veci vlastne majú ? Pred záverom sa už javí, že konečne dolapili toho správneho, no nie je to také jednoznačné... / Kórejský režisér, scenárista - Bong Joon-Ho, nakrútil vskutku dosť depresívny thriller podľa skutočných udalostí, ktorý väčšinou funguje práve tak, že si nikdy nekladie servítky pred ústa, kedy neustále postavy tlčú iné postavy. Prvá, naprosto znamenitá spolupráca s Kang-ho Songom, ktorý sa za to odvďačil nekompromisným, hereckým výkonom, na aký sa nezabúda, že na ten posledný, uprený pohľad priamo do kamery, len tak nezabudnete, to vám garantujem, pretože i my diváci, sme sa vtedy zapojili do samotného diania ! Majstrovský snímok, ku ktorému by som mal síce zopár výhrad, možno to nekontrolovateľné násilie, ktoré normálne presvitalo až ku mne rovno do obývačky, ale keď sa človek nad ním predsa trochu hlbšie a dôkladnejšie zamyslí, nebolo až tak prehnane samoúčelné, veď tým pádom kvôli tomuto princípu, si filmový počin udržoval od nás mierny odstup, aby sme si ho skrátka príliš nepripustili k telu, čím len podtrhoval celkovú atmosféru, mal nás v hrsti. Nezabudnuteľný snímok už len z toho nepatrného hľadiska, ako protagonisti v ňom na mňa (ne)priaznivo vplývali, čím totiž ani zďaleka nechcem prehlásiť, že by som sa s nimi chcel nejako obzvlášť rád identifikovať, alebo ako by ste sa vy zachovali na ich mieste... ? (30.11.2020) (menej) (viac)