Pohŕdanie

Na úvod musím napůl v žertu (ale tím pádem i napůl vážně) podotknout, že ačkoliv jsem se narodil v devadesátých letech, pokud po mně váš film hodí nahou Bardotku, nebo ještě lépe nahou Fondovou, asi vám leccos odpustím. :-) Ale z jiného soudku... Pohrdání je fascinující. Godard vám bez sebemenších rozpaků do ksichtu flákne půlhodinovou scénu, ve které dva manželé chodí po bytě a hašteří se. 34 minut krouživé hádky o několika různých věcech, ale vlastně jen jednom. A nenudí to! To by nezvládnul ani Tarantino. Nudit to maličko začne až ke konci filmu, protože tohle téma - téma lásky, která zmizí zničeho nic - je tady ústřední a postavy se zasekly na mrtvém bodě a jsou neschopné se někam posunout. Ale stejně nemyslím, že by to byl velký problém. Naopak je to možná ta nejrealističtější součást tohoto snímku. Z čeho ale ani náhodou nejsem moudrý, je samotný závěr. Ať už mluvíme o Moraviově románové kostře, nebo Godardově interpretaci, nemám nejmenší ponětí, jestli se jedná o trochu lacinou, neoriginální a ne moc povedenou (anti)pointu, anebo o vztyčený prostředník všem kritikům, producentům a mainstreamovým divákům světa. Bohužel se spíš příkláním k tomu prvnímu, ale i tak ve mně dojem z Pohrdání převládá kladný. A hlavně intenzivní. Protože o tomto snímku budu ještě nějakou dobu přemýšlet, rozebírat ho a zase si ho v hlavě skládat dohromady. A o tom umění je, no ne? Navíc to má výborný soundtrack, který mi připomíná pár mých jiných oblíbených soundtracků (evidentně tu někdo od Delerueho nehezky kopíroval). (04.05.2018)

V skratke k jednej ploche rozprávania: Kľúčom otvárajúcim dvere k mnohoznačnej podstate tohto Godardovho filmu (ktorý, ako je preňho i ďalších tvorcov nouvelle vague typické tematizuje samotný povrch a teda filmový jazyk - ono „ako“, ktoré je tu naďalej rozvíjané do vnútorného metafikčného rámca príbehu scenáristu) je, zdá sa, farba. Výrazná umelecká výtvarná stránka sa v každej scéne a sekvencii dočkáva jemných obmien v kontrastnej farebnosti prostredia a šiat, ktoré postavy nosia. Jednotlivé farby pritom zastávajú rolu nositeľov určitých významov a emócií, ktorá sa však neprestajne mení a vytvára tak dynamický systém, kde je potrebné variabilné detaily interpretovať na základe vyznenia, vzťahov a vnútorného napätia jednotlivých precízne aranžovaných momentiek zo života jedného partnerského vzťahu („posteľová“ scéna z úvodu, ktorú postupne napĺňa modrý, biely a červený filter býva vysvetľovaná ako francúzska trikolóra, iné výklady to zasa spochybňujú). Ona mnohoznačnosť v kontraste s jednoduchosťou prisudzovanou príbehu a predlohe, ktorú samotný Godard s úsmevom označil v podstate za lacný romantický brak, ale po predchádzajúcich finančných problémoch potreboval látku odobrenú štúdiom, tak vlastne odráža mnohorakosť a komplikovanosť skutočného života. A čo viac si od filmu ako umeleckého diela priať? 80%_____P.S.: Pôvodne som hodnotil slabšie vplyvom okolností, ktoré so samotnou snímkou nemajú nič spoločné, ale po zrelej úvahe ho mením na spravodlivejšiu známku. (18.05.2015)

Vzťah rozpadajúci sa ľahostajnosťou muža k žene, úzkostlivo sa od úvodnej scény obávajúcej o to, či ju muž skutočne ľúbi. Jeho apatický postoj k tomu, s kým a kam ide, v nej čosi nenapraviteľne zlomí a z vrúcne milujúcej ženy sa stáva ľahostajne pohŕdavou ľadovou kráskou. Manžel nepochopí jej zmenené správanie, pričom jeho predchádzajúce konanie mu pripadá úplne normálne. Napriek naliehaniu sa nedočká od polovičky vysvetlenia, odcudzenie sa prehlbuje. Vzťahový motív je zároveň zaujímavou paralelou k Odyseovmu putovaniu, o ktorom nakrúca film zaslúžilý režisér, vysporiadavajúci sa s vrtochmi producentských požiadaviek (režisér Friz Lang hrajúci samého seba). Film ponúka netradičné pohľady, prestrihy, vnútorné monológy, citáty z literatúry i filmu a okrem záberov z filmových ateliérov i polozariadeného bytu (=nedobudované partnerstvo) venuje pomerne veľa času pohľadom na Bardotovej riťku (markíz De Sade by mal s jeho fixáciou na zadok radosť). Godard je napriek prítomnosti jeho typických prísad divácky pomerne prijateľný, mňa osobitne potešilo jeho vyporiadanie sa s fenoménom filmový producent, až pričasto vystupujúcim ako nutné zlo pri výrobe filmu. (01.01.2007)

Filozofický film o končiacej láske ako v príbehu Odysea a Penelopy, čo je film, ktorého natáčanie sledujeme. Celé filozofovanie našťastie skrášľuje nahý zadok, nohy a chrbát Brigitte Bardot, ktorý sa objavuje nielen sporadicky, ale dosť často a filmová postava Kamily si to všetko rada nechá obdivovať a vychvaľovať. Postavy sa rozplývajú v dlhých nikam nevedúcich dialógoch, hlavne v novom byte, všetko je plné symboliky, ale u mňa to veľmi nefunguje. Žiarlivosť v manželovi sa jej napriek všetkej snahe vyvolať nepodarí a tak je koniec tragický, napriek prítomnosti pištole, celkom iným spôsobom, ako by som očakával. (11.8.2013) –––– Na druhýkrát som v tej francúzskej novej vlne videl aj niečo viac ako hádky vzájomne si odcudzených manželov. Pre plné pochopenie ale asi budem musieť ešte trochu dospieť. (22.4.2018) (11.08.2013)

Když Godard prohlašuje, že film neměl nikdy vzniknout, je to stejný výkřik do tmy jako když Lennnon tvrdil že nenávidí Abbey Road. Možná za tím není nic jiného než studená večeře a tichá domácnost. (V hlavní ženské roli není obsazena očekávatelná Karina ale sexbomba BB, která nakonec vybuchla u godárdů v ložnici)._____Možná jsou za tím skutečně kontroverze mezi americkým komerčním pojetím filmu a uměleckou svobodou, kdy se ústupky produkci autor umělecky dostává do podobné situace jako hlavní mužská postava z předlohy Alberta Moravii._____První Godardův barevný film s trademarkově experimentálními prvky, promyšlenou mizanscénou, skvělou kamerou i nadčasovým obsahem lze celý sledovat se zatajeným dechem. Film byl avantgardou před půl stoletím a je jí i dnes, takže vnímavý divák bude nakonec u konce s dechem. Vysoce doporučeno. Produkce: Compagnia Cinematografica Champion (04.11.2020)