Stacy

Nojo 3 hviezdy za mrte vydarených solo scénok a ako bolo napísané netradičné spracovanie zombie (Stacy) tematiky. Ako celok film pôsobí divne a nesúrodo. Bohužiaľ neni treba za tým hľadať nejaké hlboké intelektuálne posolstvo nami (blbými) smrteľníkmi nepochopené, jednoducho je to zlátanina zombie romanticko dramatického príbehu, kde pojem príbeh tiež stráca svoju podstatu - žiaden tu totiž neni. Navyše blbá hudba pripomínajúca Leti It Be od Beatles pomerne často počutá v pozadí, pánboh zaplať za krátku stopáž. (01.12.2014)

Zazvonil zvonec ( doslova ) a tejto hromade bludu bol koniec. Mladým japonkám to v školských oblečkoch sluší, ale o to sa nemôže táto kinematografia stále opierať. Gore je skvelé, ale je vlastne jedinou plnohodnotnou vecou na tomto hovienku. Nasadiť niekoľko žánrov dokopy a neudržať ich v celku, nieje v histórii filmu nič nové. Ťažko povedať, čo tým chceli obyvatelia Krajiny Vychádzajúceho Slnka dosiahnuť. Z môjho pohľadu dosiahli kulové. (07.10.2018)

Prvý Tomomatsuov pokus o vtipný zombie splatter moc nevyšiel a mne osobne omnoho viac sadol režisérov tematicky podobný neskorší počin Zonbi jieitai. Nedostatok nahľadu, humoru a gore robia zo Stacy dosť sterilné dielko, ktoré má sotva potenciál na to, aby upútalo japonské publikum, milujúce dievčatá v školských rovnošatách, nie to ešte Európana. Ako už u Tomomatsua býva zvykom, aj tu sa objavia odkazy na známe hororové filmy a postavy - jednotka určená na likvidáciu zombies sa volá Romero, sériovo vyrábaná pravoručná motorová píla nesie pomenovanie Campbell, no to je dokopy asi tak všetko, čo ma v Stacy výraznejšie zaujalo... (06.08.2011)

„Stacy“ je krásnou ukázkou toho, jak moc je Japonsko ve filmování jiné, jak moc rozličné prvky do filmu narvou. A to je asi to všechno. Ten příběh je minimalistický a v podstatě jde jen o ty myšlenky, které jsou tady podávány až moc polopaticky. Místy je to celkem zábavné, ale hlavně tím, jak je to ujeté. Opravdu spíš snímek pro žánrové nadšence a milovníky filmografie země vycházejícího slunce. (10.03.2015)

Nádherné japonské, romanticky roztomilé japonské teenagerské krásky. Zomierajú, aby skončili ako zombie...v mene lásky. Profesor mozgy skúmajúci zistí, že až keď zombie čučoriedky rozsekáme na najmenej 165 kúskovú kašu, stanú sa neškodnými. Dievčatá pred smrťou posadne takzvaná predsmrtná veselosť. Zo všetkého majú obrovitú radosť. Sú plné radostne zvonivého smiechu a cinkotu zvončekov. Plné všeobjímajúcej lásky. Chcú ju rozdávať aj po smrti. No už pre zombie typickým spôsobom - doslovným naplnením hesla - od obrovskej lásky by som Ťa zjedol. Do toho reklamy na jednoručné antizombie píly, čo stihnú bez poškodenia reťaze naporcovať až tri teenage zombíčky, uplakaní vojaci, niektorí z nich s traumou z vlastného vraždenia v minulosti, pološialený vedec z Centra pre výskum mozgu, výrobca bábok, chodievajúci do často zavretej botanickej záhrady a tak podobne. Uletená myšlienková aj dejová záležitosť, v ktorej je všetko i nič. Tu sa prikláňam skôr k ničote, napriek nepopierateľnej myšlienkovo blízkej originalite, ktorá stavia celé hnutie hippies tam kam patrí - k nenávistnému egoizmu, skrývajúcemu sa za akési voľné, komunitné šírenie lásky, ktoré nakoniec likviduje komunity samotné (a to zďaleka nemyslím len Mansonovu Rodinu, ale aj ju). (25.09.2020)