Osobný spis Anny Achmatovovej

Namiesto faktografického ilustrovania záplavy chronologicky usporiadaných biograficky intímnych faktov, Aranovič nás cez zábery poetkinho pohrebu, ktoré mu bolo umožnené v roku 1966 nasnímať spoločne s kameramanmi Viktorom Petrovom a Arkadijom Šafranom, postupne vovádza do jej osobne-spoločenského životného priestoru. S odstupom 23 rokov ich pri príležitosti 100. výročia narodenia Achmatovovej pomocou fotografií, dokumentov, dobových záberov, Zápiskov oAnne Achmatovovej Lýdie Čukovskej a dramatického orchestrálneho doprovodu experimentálne štrukturuje (v strihovej spolupráci s Tamarou Gusevov) do dobovo ničiacej, chvíľami mrazivo ironizujúcej, metaforickej a asociatívnej básne. Okrem obrazova záberov s Annou Andrejevnou k nám prehovára i jej hlas. Zoznamuje nás i s jej súputníkmi Vladimírom Majakovským, Michailom Zoščenkom, Marinou Cvetaevovou, Alexandrom Blokom a inými. Týmto v jeho tvorbe typickým spôsobom narušuje dobovo oficiálny, novinovo - dokumentaristický štýl 70-tych a 80-tych rokov. (Seminář ruských filmů)