Anderton

Blízkovýchodná verzia Sedem, avšak inšpirovaná skutočnými udalosťami. A mnohým veciam sa dá veľmi ľahko uveriť, ako napríklad reakcia verejnosti na činy sériového vraha a aj reakcia rodiny. Ťažko povedať, čo presne robila polícia, film síce jej činnosť priamo nekomentuje, ale implicitne z deja vyplýva, že sa prípadom priveľmi nezaoberala. Scenár zahŕňa aj postoje niekoľkých mužov voči hlavnej hrdinke, čo len dopomáha k celkovému obrazu toho, o čom film chce byť, nechcem priamo tvrdiť, že ide aj o objektívny pohľad na Irán. Niektoré veci sú totiž všade rovnaké (prostitúcia, drogy, šovinizmus) a preto je aj Svätý pavúk tak globálne zrozumiteľný. Niektoré veci sú v Iráne samozrejme diametrálne odlišné, stále však ide o divácky pomerne príťažlivú kriminálku.

Wes Anderson poteší kompozíciami snáď každého jedného záberu a sledovať Asteroid City z tohto hľadiska je čistý pôžitok. Z hľadiska deja a postáv však takýmto spôsobom Anderson ešte publikum nešokoval. Množstvo postáv tentokrát nevytvára koherentnú mozaiku zaujímavých postavičiek, pretože tie nedostanú toľko priestoru, aby si ich diváctvo malo šancu obľúbiť. Ústredná zápletka je veľmi príťažlivá, preto prekvapí, že nie je takmer vôbec rozpracovaná a ani uspokojivo doriešená. Že je mimozemšťan metafora, to už vieme od daného atómového veku, avšak mohla by byť metaforou aj tu, i keď Jeff Goldblum nám to vysvetlí tým spôsobom, že metaforu pre svoju postavu ešte nevymyslel. Je to takmer tak meta ako u Kaufmana, avšak Anderson nie je Kaufman ale Anderson, tak by bolo lepšie pri tom aj zostať. Druhé pozretie je pre lepšie pochopenie zrejme nevyhnutné, takže nevylučujem ani následné zvýšenie hodnotenia.

Michael Ritchie nakrútil v roku 1972 aj výborného Kandidáta a akoby sa naňho sústredil o niečo viac ako na Prime Cut. Čo neznamená, že by bola réžia odfláknutá, to ani náhodou, viď obe scény v poliach. Prím hrajú obaja hlavní herci, Marvin vo svojej klasickej úlohe mlčanlivého sympaťáka na hrane zákona a Hackman zase neklasicky veľmi nepríjemného a atypického záporáka. Takto sme vidiek v americkom filme asi ešte dovtedy nevideli, kadejaké kšefty redneckov a kovbojov neprekvapia, ale obchod s drogami a bielym mäsom už áno. Akoby tu chýbalo zopár scén, Postava Sissy Spacek stačí k očiste od drog jedna večera a Marvinov úsmev a aj cesta k výbornému finále v stodole mohla byť lepšie vydláždená.

Film je síce nakrútený podľa literárnej predlohy, avšak výsledok pôsobí ako x-tá variácia na Votrelca a Votrelcov. A treba pridať aj to, že ide o jednu z najvydarenejších napodobenín, či už zámerných, alebo nie. Viac tu ide o atmosféru, ktorá sa vážne vydarila a stupňovanie napätia (druhá polovica je podstatne lepšia ako prvá), než o filozofovanie nad zapojením ľudstva do evolúcie, o ktoré sa scenár opiera len aby sa nepovedalo, že ide o béčko. Ale ono sa to povedalo a hovorí a osobne mi to vôbec neprekáža. Mimic je typ filmu, ktorý má spád a je vo svojom žánri zábavný, takže nie je problém sa k nemu po čase, v rámci správnej nálady, vrátiť. 70%

Glazer spoločne so svojím kameramanom vytvoril niekoľko pôsobivých obrazových kompozícií, pričom záber na sprchu v záhrade, ktorá sa týči nad komínom za plotom a ešte ho oblúkom takpovediac objíma, je dosť možno najlepšia obrazová metafora v histórii kinematografie o holokauste. Ďalej však už nič podobne dokonalé nezaznamenáme, blížia sa k tomu snáď len detaily kvetín v istej sugestívnej scéne a motív závesov ako interiérového prvku dávajúceho nám možnosť obrazne aj doslovne zastrieť pohľad na realitu vonku. Zóna záujmu najviac zaujme absolútnou absenciou sentimentu, ale aj dejového oblúku, čo osobne považujem v prvom prípade za výrazné plus, v tom druhom za nič, čo by malo narúšať umelecký zážitok. Každopádne ústredný nápad s kontrastom nevideného na jednej a videného na druhej strane s využitím zvukových efektov neznie ako niečo, čo dokáže vyplniť celovečernú stopáž. I keď si uvedomujem, že táto výčitka je čisto subjektívna a Glazer ju zrejme v záujme narušenia monotónnosti v poslednej štvrtine aj opúšťa. Či ide aj o umelecké prirovnanie k nezáujmu väčšiny západného sveta k neustálym "malým" vojnovým konfliktom v súčasnosti v krajinách "mimo nášho priameho záujmu", je asi bez Glazerovho komentára nedokázateľné.

Väčšina sujetu sa odohráva v súdnej sieni a v tejto podobe by film mohol trvať aj štyri hodiny a zainteresovaný divák by si plynutie času ani nevšimol. Avšak nie každý divák bude zainteresovaný. Dôležitejšia je cesta k výsledku než samotný výsledok, ale to pri počúvaní súkromných nahraných hovorov na verejnosti pochopí každý, kto si uvedomí, že výsek z celku nemusí prezentovať aj samotný celok. Ale nemusí ho zároveň ani popierať. Dali by sa nájsť aj niektoré relatívne objektívne námietky, ktoré súvisia priamo s logikou príbehu, tie subjektívne budú u každého zrejme odlišné. Mimochodom polícia a súd úplne zabúda na tretiu variantu, ako sa pád mohol odohrať a podľa mňa ide aj o správne riešenie.

Asi je zbytočné vypisovať subjektívne negatíva pri filme, ktorý bol tak pozitívne globálne prijatý, nehovoriac o nadšení cieľovej kategórie, čo je inteligentnejšia mládež, povedal by som. Za mňa už príliš nefunguje wow efekt prvej časti, všetko je väčšie a komplikovanejšie, až by som výsledok nazval organizovaným chaosom. Ten mi bránil sa viac zamerať na postavy, ako to napríklad robí záverečná štvrtina, dovtedy môj mozog bojoval s nanosekundovými zmenami premyslenej bohatej mizanscény. Ale uvidíme po ďalšej časti, ktorá snáď všetko uzavrie.

Záverečná séria pripravila skvelé vyústenie príbehu viacerých postáv a tak možno ešte upravím hodnotenie na plný počet. Servant je klasický mystery seriál s množstvom tajuplných propriet, ktoré sme už síce niekde a niekedy videli, avšak zápletka s oživujúcou bábkou je skrátka originálna a dokáže bez problémov ťahať celé štyri sezóny. Ide o Basgallopov projekt, avšak cítiť pevnú Shyamalanovskú producentskú a nakoniec aj režisérsku ruku a ide možno o najlepší jeho počin za posledné roky. Skvele do celku zapadá aj réžia ostatných, ako Antala, Shyovej šikovnej dcéry alebo rakúskeho dua. Viac ako o záhadách a zodpovedanie otázok ide o témy, ktoré Servant sebavedomo načrtáva, alebo o nich hovorí nahlas, avšak nie otravne. Dôležitosť materinskej lásky v útlom veku, trauma zo straty, viera verzus rácio, hranica medzi láskou a nenávisťou, nezdravá závislosť na milovaných, manipulácia okolia, náboženský fanatizmus. Servant toho ponúka skutočne veľa a rozhodne ho netreba súdiť iba podľa toho, na koľko položených otázok ponúkne odpovede.

To najlepšie na koniec a keďže sa skoro nikto neodvážil dať plný počet, osobne s tým nemám problém. Druhá polovica série je najintenzívnejšou pasážou celého seriálu, čo dáva z dramaturgického hľadiska pochopiteľne zmysel, avšak ide aj o jeden z najintenzívnejších zážitkov v rámci seriálovej mystery produkcie vôbec. Herecké výkony sú absolútne presné, emócie sú dohnané do extrému snáď pri každej dôležitej postave a všetko smeruje k záveru, ktorý v podstate všetko dôležité vysvetlí a prichádza s myšlienkou, ktorá je rozhodne zaujímavejšia akoby sme tu mali len boj dobra a zla a na konci si mohli povedať, že jedna strana vyhrala.

Ťažko povedať, prečo je finále celého seriálu v modrých číslach, keď predchádzajúce epizódy boli prijaté lepšie a záver celého príbehu je len logickým doklepnutím toho, k čomu všetko smerovalo. A áno, čaká nás ešte aj nejaké to prekvapenie, ktoré sa týka najskôr jednej postavy, ktorá sa tu sem tam objavila a absolútny záver patrí prekvapivo Julianovi, ktorému dôjde, že...