Anderton

Gádžo Duris prichádza pre potreby scenára na nejakú doby do rómskej osady, čo je pre gádža zo Slovenska absolútne nepredstaviteľná záležitosť, aby tu strávil najkrajšie chvíle svojho života. To je jasné z prvých minút filmu. Z nich je jasné po prvom zábere na peknú rómku, kam sa bude scenár uberať a že film nebude nijako zvlášť dejotvorný. Popravde ten nerieši skoro vôbec nič, rómovia spievajú, bavia sa, občas niekoho oplačú, jedná sa totiž o Gatlifovu oslavu života tejto komunity. Problémy typu chudoba, nedostatok jedla, zima (niekde chýbajú okná a vonku je sneh) a podobne sa neriešia. Lenže v záverečných minútach sa naraz spamätá a drasticky zmení žáner, pretože bez rasizmu to proste v takýchto typoch filmu nejde a zrazu tu máme revenge drámu. Vzhľadom k pohodovej atmosfére filmu mi to pripadalo dosť pritiahnuté za vlasy. Ešte na margo porovnania s Kusturicom, ten rád inscenuje nereálne komické sekvencie pre diváka, aby ho rozosmial, čo Gatlif rozhodne v úmysle nemal, jemu išlo o niečo úplne iné. Záverečná scéna sa mimoriadne vydarila. 70%.

Kadár s Klosom zobrazili pred 57 rokmi život v jednej mestskej bytovke a medziľudské vzťahy v ňom omnoho realistickejšie, ako dnešní samozvaní scenáristickí géniovia slovenskej televíznej zábavy v pseudorealistickom a hypertrápnom Paneláku. Ak by podľa rovnakého scenára vznikol dnes film, bol by rovnako aktuálny, ako ten v roku 1957. Preto nemôžem dať menej, ako za plný počet. Nevidel som nijak zvlášť vysoké množstvo neorealistických snímok z 50tych rokov, ale koľko z nich má takto nadčasový scenár? Body navyše za skvelé realistické dialógy, niekoľko silných scén a sotva postrehnuteľný čierny humor. No a samozrejme za krehkú krásu Evy Očenášovej, s ktorou by som vychovával kľudne aj štyri deti. Je tu aj bicykel a malý pes, takže režiséri na taliansky neorealizmus odkazujú aj v detailoch.

Malle nebol nikdy žiadnym tempárom, skôr sa držal v kľudnom tempe celý čas akoby v pelotóne, aby občas v závere dokázal poriadne zašpurtovať. V Atlantic city zpočiatku tak trochu uspáva diváka, aby v poslednej tretine prišiel s nečakanými zvratmi, akčnejšími scénami, tak trochu absurdným humorom a celkovo o dosť sviežejším poňatím, na aké sme zvyknutí povedzme v jeho umeleckejších európskych filmoch. Pre mňa spoločne s Výťahom na popravisko jeho najzábavnejší film, čím som podľa hodnotenia v rozpore s väčšinou. Lancasterova postava a jej pestrá minulosť je tu prezentovaná takým spôsobom, ako keby na jej motívy vzniklo už niekoľko filmov a Atlantic city bolo jej labutiou piesňou. Scenárista sa dosť pri písaní zaoberal jej minulosťou. Ako tu už niekto spomínal, neprávom opomíjaný a nedocenený film.

Prvé, čo vám asi udrie do očí, sú nezáväzné vzťahy v rodine mladíka Laurenta na všetkých úrovniach v 50tych rokoch. Malle písal scenár podľa vlastných spomienok na detstvo a veľmi by ma zaujímalo, do akej miery sú autobiografické. Po filme zistíte prečo. Za druhé ma zaujíma, prečo režisér s takým frivoľným dospievaním natočil filmy ako napríklad Bludička. Alebo je ten rozdiel, povedzme 20 rokov, medzi životom chlapca a muža skutočne taký brutálny? "Čakám na prvú lásku, preto sa s tebou nevyspím"....hovorí mladé dievča Laurentovi. On si tiež počká so sexom až na svoju "prvú skutočnú lásku" (vždy zasiahne včas filmový osud), lenže všetko je to trochu inak. Mne pripadali na podobný typ filmu "bez deja" tie 2 hodiny trochu príliš, a aj keď nemám filmu čo vyčítať, nijak zvlášť ma nezasiahol a mám pocit, že si ho Malle natočil viac pre seba. Samozrejme zručne a s jednou poriadnou milfkou a dvoma hustými lolitkami. Malle je tiež vo svojom Amarcorde podobne otvorený, takže budem aj ja.

Niekoľko krásnych celkov a niekoľko záberov obrovských prázdnych interiérov s pár kusami nábytku. Množstvo záberov na utrápené tváre Ralpha Fiennesa a éterickú Liv Tyler, ktorá tu pôsobí dojmom, že keď sa jej dotknete, tak sa rozplynie. Skôr ako film s dejom pôsobí Onegin ako 106 minútová pocitovka, respektíve melancholické režisérske cvičenie. Celkom to funguje. Lenže plytký dej tento prístup ospravedlniť nedokáže. Ale určite množstvo žien bude mať opačný názor. Ale pozor, mužov ako Onegin, ktorí na svoju platonickú lásku ani po rokoch nezabudnú a budú od nej čakať list s odhalenou hruďou na balkóne v Petrohradskom mraze dnes nanájdete.

Bunuel nám akoby servíroval všetky propriety pre napínavú detektívku. Honosné sídlo, tajomná atmosféra, zaujímavé postavičky, slúžka, ktorá vyvolá v dome a jeho okolí poriadny rozruch a zločin. Lenže ten zločin prichádza až po polovici filmu, nikto sa ním príliš nezaoberá a polícia prichádza až v samom závere. Postavy majú radi náboženstvo, armádu a sú vlastenci, ale sú predovšetkým nadržaní a každý z nich mohol vraždiť. To nie v zmysle, že mali k tomu príležitosť, ale že ich v takom nelichotivom svetle vykreslil režisér. Zvláštny film v Bunuelovej filmografii, ktorý miesi prvky krimi, komédie a vážnej drámy, ktorou nakoniec je. Záver bude asi pre mnohých sklamaním, rovnako, ako mohol byť sklamaním záver Hanekeho Caché. V tomto momente si ale divák naplno uvedomí, že nesledoval žiadnu kriminálku, čakajúcu na svoje rozuzlenie a môže sa napríklad spätne zamyslieť nad detailami podpätkov z úvodnej časti, ktoré dostanú svoj symbolický význam v tej záverečnej. Vykreslenie spoločnosti vo filme je tu už od iných užívateľov vykreslené dosť.

Úprimne je to za odpad, ale má to pár svetlejších momentov, takže sa k nemu neznížim. Za prvé ma potešili vsuvky z komiksu, kde sme si aspoň mohli prehliadnuť, aký je v porovnaní s ním tento film strašná blbosť. Tým bude aj komiks, ale v inom zmysle. Za druhé je tu fajn tanečné číslo, kde som na chvíľu uveril, že si tvorcovia z toho robia nejakú brutálnu srandu a toto číslo je vlastne mrknutie na diváka, že sú v skutočnosti intelektuáli. Po piatich minútach som vytriezvel. No a za tretie je tu Naomi, ktorá je v každej nasledujúcej paťminútovke viac a viac sexi a kvôli poslednému záberu na ňu sa oplatilo tento film pozerať. Za jej vizuálnu premenu by si maskérka zaslúžila nejakú cenu na sci-fi festivale. No čo už, raz som si povedal, že chcem vidieť všetky filmy, čo kedy Naomi natočila, obnáša to aj takéto zážitky.

Lacombe Lucien má aj napriek absencii vojnových a masových scén celkom solídne tempo, čo pripisujem pravidelnému striedaniu sekvencií typu Lucien u France, Lucien u kolaborantov, streľba u kolaborantov, párty, Lucienova mama u France a tak ďalej. Všetky sú zaujímavé a tým pádom je zaujímavý aj film a má svoj rytmus. Ku koncu už predsa len je jeho dĺžka trochu diskutabilná a takmer idylická záverečná pasáž môže u mnohých vyvolať vzhľadom na slovný dovetok kontroverzné reakcie. Ja som ju prijal ako Malleho zámer zobraziť posledné chvíle kontroverzného šťastia nešťastného chlapca, ktorý sa stal ako ešte tvárne dieťa obeťou mašinérie, ktorá takýmto spôsobom zničila životy miliónov na oboch stranách. Možno mal už v sebe vrodené niečo nehumánne, lenže v merítku vecí, ktoré ho zomleli, je to asi nepodstatné a podobne by dopadli aj ľudia, ktorí žiadneho vtáka nikdy nezabili. Lucien toho vo filme príliš nenarozpráva, stačí nám ale mnohokrát iba jeho výraz a Malleho pevné režisérske vedenie.

Je zvláštne raz za čas naraziť na film so známymi hviezdami, ktorý je tak zvláštny, má tak zvláštnu atmosféru, tak zvláštnu stavbu deja a pôsobí aj napriek krimi žánru a tomu obsadeniu absolútne nekomerčne. V hmle je film určený skôr pre festivaly, ale aj medzi európskym, ázijským a americkým artom musel pôsobiť značne zvláštne. No proste je to zvláštny film a už sa mi to slovo nechce viac používať. Chvíľami sa film začne kolísavým tempom potápať v miestnych bažinách, chvíľami prekvapí zaujímavou scénou, prekvapivým momentom a končí možno trochu konvenčnejšie, ako by divák vzhľadom na atmosféru diela čakal. Tavernier si hrá s Jonesovou hereckou škatulkou drsného a férového policajta (nikoho iného si v tejto úlohe neviem predstaviť) a odviedol spolu s ním výbornú prácu. V tom ostatnom to trochu drhne.

Tak musím priznať, že z prítomnej smotánky mi nebolo ani zďaleka tak zle, ako z buržoáznej spoločnosti, ktorá mala nenápadný pôvab a zo spodiny vo Viridiane. Anjel skazy nie je tak drásavou spoločenskou kritikou. Je to mysteriózna hračka, ktorá vznikla v dobe, keď ešte nebolo treba vysvetľovať divákom logické princípy, na ktorých zápletka stojí. Dnes by bol film pre svoju nedovysvetľenosť faktu, prečo sa deje to, čo sa deje, asi kritikou a divákmi odmietnutý. Tak si naša smotánka vyskúšala, aké to je byť v koži chudobných, odhodila na čas masky a zistila, že všetci ľudia sú rovnakí. Buňuel si znova neodpustil náboženské symboly, ktoré ma v jeho prípade náramne bavia, pripomenul, že rád točí zvieratá v interiéroch a zabodoval záverom, ktorý je rovnako vtipný, ako mrazivý. Predstava toho, čo nasleduje, by možno iného režiséra viedla k natočeniu trojhodinovému filmu, ja si to ale nechcem radšej ani predstaviť.