Anderton

To najlepšie na koniec alebo koniec dobrý všetko dobré. Skvele vystavaný a vypointovaný posledný diel robí lepšími filmami aj tie predošlé. Tým pádom ma ale napadá kacírska myšlienka, že celý projekt by bol lepší ako povedzme desaťdielna uzavretá miniséria, ktorá by tak mohla byť hodnotená ako celok a poskytla by priestor aj na niektoré skratkovité a nie úplne do konca dotiahnuté záležitosti. Ako napríklad otázka zrady policajtky (tú sa ale podarilo relatívne v pohode uzavrieť) alebo pomerne veľká vina hlavnej postavy na tragédii, tá sa zase akosi vytratí do stratena. Poteší však sociálna kritika na úrovni finančne podhodnoteného školstva a vedy, to by Taliani pozerali, keby zistili, že na tom nie sú v Európe určite najhoršie...

Čo sa týka dramaturgie, rytmu a tempa tak druhý diel krimi komédie je na tom lepšie ako prvá časť. Bohužiaľ kde sa tvorcovia zlepšili, tak inde zase chybujú. Chýba totiž "viditeľný" antagonista, stále sa síce niečo deje, ale nie je ani tak dôležité čo a prečo, keďže ich nikto reálne neohrozuje. To sa síce smerom k záveru začne meniť a vráti sa starý známy, vtedy si však uvedomíte, že končíme v tom najlepšom a že celú trilógiu treba hodnotiť radšej neskôr ako celok. Každopádne akcia "vlak" stojí za to a je aj na čo sa tešiť, ale to súvisí s tým, že príbeh sa neuzatvára a po dvoch relatívne priemerných dieloch aj tak už chcete vedieť, ako to dopadne.

Taliansky Breaking Bad si vystačil s celovečernou stopážou a... nevystačil si s ňou. Veľmi skratkovito prerozprávaný príbeh svojráznych postavičiek je smerom k záveru stále viac "rapidmontážovitý", nehovoriac o záverečnom akte, ktorý pôsobí už len iba ako rapidmontáž toho, ako to mali chlapci premyslené a ako nakoniec skončia. Uvidíme, kam vykročili pokračovania a najmä či bude príbeh sústredenejšie prerozprávaný. Humoru tu veľa nie je, skôr ide o gangsterku v ľahšom šate.

Rozhodne jeden z tých diváckejších Wendersových filmov, pričom voči tým menej diváckym nemám rozhodne vôbec nič. Napriek rozvoľnenejšej štruktúre a viac než len čiastočnému využitiu prvkov ázijského minimalizmu ide o film, kedy sa síce nedeje na prvý pohľad nič osudne prevratného pre hlavného hrdinu, ale ide len o prvý pohľad a tých udalostí ovplyvňujúcich jeho vnímanie vlastného života je v sujete viacero. Samotár Hirajama sa v podstate proti svojej vôli musí učiť komunikovať s okolím, milovať život a celkom mu to časom pôjde. O tomto pokroku tento príjemno-smutný film je, či už riešite pišvorky s neznámym na véckach alebo vás navštívi málo pravdepodobný dôležitý človek vášho predošlého života.

Eternal Sunshine of Spotless Mind nespomínajú hlavní hrdinovia náhodou. Rovnako aj Past Lives začína v druhom bode obratu a retrospektívne sa dostávame k onomu dôležitému momentu. Rovnako aj tu ide o prekvapenie a emocionálne to skvele funguje, ak si spomeniete, aké slová sprevádzali posedenie trojice za barom. Film bude veľká udalosť pre romantické osoby, ktoré veria v osud a jednu spriaznenú dušu, my ostatní môžeme chápať v podstate nadprirodzené pravidlá fikčného sveta ako pravidlá tohto diela a prežiť s postavami ich osud a vieru v ďalší, pre nich vo dvojici uspokojivejší život. Pre cynikov vážne, ale vážne Past Lives určený nie je. 70%

Ako "nehráč" som v nevýhode, pretože som pred sebou videl "iba" mix The Last of Us, Silo, Wayward Pines a potom viacerých postapo filmov. Najviac ma seriál bavil v momentoch, kedy najviac pripomínal talianske béčka z osemdesiatok (a potom v závere pri prepojení línií), najmenej pri "vate" na cestách. Niežeby sa na nich nedialo nikdy nič dôležité či zaujímavé. Každopádne mám dojem, že toto je látka určená pre znalcov predlohy a "zvyšok" bude mať na výsledok zrejme veľmi rôznorodé názory.

To najlepšie na koniec, respektíve v tomto prípade v Začiatku. Ak by bol takýto seriál od prvej do poslednej epizódy, určite by som bol s celkom spokojnejší. Dostávame odpovede na položené otázky, ktoré síce nijako zvlášť neprekvapia, ale naznačujú to, o čom asi Fallout má byť; výber medzi zlým a ešte horším, svedomím a rodinou a tak podobne. Záverečná bitka mohla byť rozhodne veľkolepejšia, ale o nej to našťastie nebolo, takže nejde o zásadnú výčitku.

Od predposlednej epizódy prvej sezóny sci-fi seriálu som rozhodne očakával viac než len recyklát toho, čo sme videli doteraz a s ešte pomalším tempom. Akoby to celé bolo len o záverečnom závere. Že sa z istej postavy stal istým spôsobom Ghoul je možno vtipné, avšak v tomto štádiu, kedy by malo všetko gradovať, by som očakával väčšie odtrhnutie z reťaze. Najmä pri seriáli, ktorý sa celý čas tvári, že je utrhnutý z reťaze. Fanúšikovia predlohy ale môžu mať odlišný názor a je to úplne v poriadku.

Retrospektívne pasáže obohacujú seriál o politický rozmer, začíname chápať, prečo došlo k tomu, k čomu došlo a vzhľadom na moc nadnárodných korporácií v skutočnom svete nám nepripadá logika udalostí ani príliš sci-fi. V súčasnosti objavujeme ďalší vault a keď už veľmi rýchlo pochopíme, o čo tu ide, tak sa to potvrdzuje ďalšími a ďalšími scénami, aby sa konečne v závere niečo stalo.

Prízraky v Benátkach som na rozdiel od predchádzajúcich Branaghových Poirotoviek sledoval s tým, že som nevidel žiadne predchádzajúce adaptácie, avšak bohužiaľ som už "započul" pointu. Klasický Agathin príbeh, ktorý má svoju vnútornú logiku aj napriek tomu, že je riadne pritiahnutý za vlasy, by sa mi však čisto subjektívne oveľa viac pozdával na odľahlom sídle na britskom vidieku. V Benátkach to síce má solídnu atmosféru a vynikajúcu kameru, ale skrátka to, aspoň podľa môjho vkusu, nie je ono. Čiže opäť je to za 70% a spoločne s Branaghom žiadame aj o možnosť tohto hodnotenia.