Daddko

Neviem či som to pochopil správne, ale podľa tohto filmu Švédske kráľovstvo bolo počas vojny antisemitiztické. Doposiaľ som mal znalosť že ešte pred a počas vojny poskytovali azyl židom z Nemecka ako i z ostatných severských štátov. Podľa všetkého boli najaktívnejší. Vo Švédsku neboli zberné tábory, nedochádzalo k prenasledovaniu židov ani k arizácii a zatváraniu židovských obchodov. A navyše švédsky diplomat Raoul Wallenberg zachránil 100.000 židov v Horthyho Maďarsku. Zaraďujem do zbierky filmov prekrúcanie dejin.

Autor predlohy Siegfried Lenz bol členom NSDAP, dezertér Kriegsmarine a internovaný v US zajateckom tábore. To vyšlo najavo až v roku 2007. Ale už v roku 1951 si začal sypať popol na hlavu a napísal tento paškvil. Knihu vydali až po jeho smrti. Keby som nevedel že film je z roku 2020 zaradil by som viac ako polovicu filmu do propagandy Honekerovej DDR. V druhej časti sa zameriame na zločiny ČA strieľajúcich nemeckých vojakov a poľských partizánov, ak sa podarí aj členov NSDAP. Nechýba ani nástup STASI vyškolených sovietskymi súdruhmi z NKVD. A happy end nakoniec. Rok 1959, hospodársky zázrak BRD, nový domček, VW Chrobák pred garážou, TV , šampanské a šťastná manželka a detičky. Čo iné si môže ešte dvojnásoný prebehlík Proska želať? No predsa opustiť toto všetko a prebehnúť tretí krát, teraz k Polke Wande. Film o zrade, bezcharakternosti a ďalší make up histórie tentokrát v nemeckej réžii.

Od roku 1721 bolo Estónsko guberniou Ruska, avšak toto územie bol viacmenej ovládané pobaltskými Nemcami. Ale o tom film nie je. Príbeh Estónskych sedliakov začína v r.1872, kedy sa Andreas so svojou manželkou sťahujú na kúpenú farmu Robber's Rise. Tá farma, to sú bažiny, kúsok poľa a k tomu chodiace zlo sused Pearu. Andreas so ženou hrdlačia a Pearu robí zlotu. Spočiatku je Andreas čestný, bojuje proti neprávostiam. Spravodlivosti sa však nedočká. Prichádzajú deti a niekoľko tragédií po sebe. Na konci je všetko opačne a Andeasovi sa zrútil cieľ svojho života. Zvlášť zaujímavý je náboženský dôvod tejto zmeny ktorú podáva film. Hodný zamyslenia a každý si urobí vlastný názor. Skvelá, pomalá ale vždy zaujímavá dráma o Estónskych sedliakoch konca 18 storočia.

Vyše 200 rokov Poľsko a Litva tvorilo Republiku Poľskej koruny a Litovského veľkokniežatstva, ktoré malo hranice od Baltského k Čiernemu moru. A Litva nehrala druhé husle, jej územie bolo väčšie ako súčasná Ukrajina. V roku 1795 oba štáty zanikli do roku 1918, potom chvíľu samostatné a po vojne Litva ako súčasť ZSSR. Nastali stalinské represie,deportácie do Gulagov, občianska vojna, popravy, väzenie. V proti sovietskom odboji bolo cca 20.000 ľudí a paradoxne počet obetí pôvodných Litovcov bol väčší ako počas vojny. Tu kdesi sa odohráva dej filmu. Našťastie nie je tam veľa sovietskej propagandy a je reálnym obrazom ako to vyzeralo v Litve po 2 sv. vojne. Zaujal aj život bežného sedliaka ako bosý hrdlačí na kúsku poľa a páli samohonku. 4+ si to zaslúži.

Film začína v roku 1922 a zachytáva obdobie do roku 1964 . Hlavným hrdinom je Ilja - Kazach a jeho rodina. Ruská koloniálna politika v Kazachstane začala už v roku 1816. V 1846 sa formálne Kazachstan stal súčasťou Ruského impéria. V roku 1919 sa dostal do rúk bolševikov. Mnoho Kazachov utieklo do Číny a odtiaľ ďalej. V 1929 začína kolektivizácia, ako na Ukrajine, skončilo to hladomorom. V rokoch 1931-33 a zomrelo 38 % kazašskej populácie. 2 sv. vojna ďaľších 660 tisíc mŕtvych Kazachov, - vojakov aj civilistov. Po vojne vznikajú nové Gulagy pre zradcov národa. To všetko prežíva hlavný hrdina filmu Ilja , syn pastiera, vychovaný v detskom domove, vyznamenaný hrdina v bojoch s fašistami, mukel v Gulagu. Na jednej strane pracovití pastieri milujúcu svoju zem a tradície, na druhej Kazašská verchuška s komunistickou knižkou, ktorí využívali svoje nedotknuteľné postavenie. Film relatívne málo pranieruje Rusov, ktorí z Kazachov urobili občanov 2 triedy. A k tomu asimilácia- ani medzi sebou nemohla rodina hovoriť Kazašsky, len Rusky. Potom prišiel Chruščov s rozorávaním celín a ďaľšími ekologickými katastrofami. Atómová strelnica Semipalatinsk , Aralské jazero vyschnuté. Na východe extrémne znečistenia v dôsledku neekologickej ťažby olova, zinku a spracovania uránu. Tento fim odráža presnú realitu čo sa dialo v období 20-60 rokoch.

Som žid a veliteľ tohto tábora.... a nasleduje scéna ako Šolomo skope väzňa. Zgoda je poľsky zhoda, možno zmierenie, ale v tomto prípade ide o názov koncentračného tábora ktorý zriadili poľskí komunisti a NKVD v PL Sliezsku. Vládol tam od 15.3.1945 tvrdou rukov plukovník Salomon Morel. Je zodpovedný za vraždy viac než 1 500 civilistov, internovaných v spomenutom koncentračnom tábore, ale aj za vraždy poľského civilného obyvateľstva. Dopustil sa zločinov porovnateľných s komandami SS. Jeho zločiny zachtáva tento film. V roku 1992 emigroval do Izraela a Poľsko márne žiadalo o jeho vydanie ako vojnového zločinca. Príbeh mladých ľudí Erwina a Franeka, ktorí sú zamilovaní do Anny je len pozadie. Poznali sa ešte pred vojnou, po vojne Erwin a Anna ako väzni a Franek, ktorý chce zachrániť Annu ako dozorca. Zmes vraždiacej mašinérie a melodrámy. Áno, je to tak trochu porovnateľné s filmom Saulov syn ako sa píše v obsahu, len bez kremačných pecí a v opačnom garde...brutal film Zgoda ČSFD-ák nenájde, nie je IN.

Slabé, bez šťávy, záver do stratena, ani ryba ani rak. Asi žiadny rozdiel v medódach za sociku ČSFR/PL, jedna banda kriminálka, ŠtB/SB.

Asi len pre fajnšmekrov sovietskej kinematografie. Ruské duše, ľudský príbeh motivovaný skutočným príbehom Ruskej insitnej maliarky s čistým srdcom, spontánnosťou, veľkou dušou a bohatou imagináciou jej obrazov. Temer žiadna politická agitka, skôr vybalansovaná na dobu občianskej vojny. Jednoduchá a priama komunikáciou bežných ľudí tejto doby. A veľmi dobré herecké výkony vtedy začínajúcich hercov z ktorých sa neskôr stali pojmy sovietskej a Ruskej kinematografie.

Nič pre mladých, ale tí čo zažili normalizačný proces po 1968 pospomínajú, ja minimálne na mladé, komunistickou ideológiou kované súdružky učiteľky. Museli sme zdraviť Česť práci s výnimkou toaliet. Film končí v roku 1967, to už si Jánoš Kádar (narodený v Chorvátskej Rijeke slovenskej mamičke z Hurbanova) začal budovať gulášový komunizmus, akurát len čo ho vytočil Gusto s Gabčíkovom. Tu sa to po 1968 naopak otočilo, hlavný ideológ Vaska Biľak spustil normalizáciu, to bola magorina hodná Krajčíra nitku. Nebolo to ľahké a s nostalgiou spomínam na slová s. Biľaka: „Socializmus to ni len ščescje, ale i trapenje. Ja še trapju. Žena še trapi. Šicke se trapime“. Vrelo doporučujem pamätníkom týchto čias.

- A keď otvoril piatu pečať, videl som pod oltárom duše zabitých pre Božie slovo a pre svedectvo, ktoré mali. - A kričali hlasným hlasom a hovorili: Ako dlho, Pane, Svätý a Pravdivý, nesúdiš a nemstíš našu krv na tých, ktorí bývajú na zemi? (Zj 6,9-10) Musel som pozrieť 2x aby som to pochopil, možno inak ako väčšina komentujúcich. Nikdy nevieš kto je kto a ako sa zachová. Človek je najnebezpečnejše zviera na svete. Pud sebazáchovy ho môže primäť k veciam nepredvídateľným, naopak strach ho omráči a nie je schopný ničoho. Dej má svoju logiku. Ponížiš vojnového invalida a tak udá spolusediaciach, ktorých ani nepozná. Vyšetrovatel je hráč, ktorý sa vyzná a chce dosiahnuť všetko. Hlavného vinníka udavača film odignoroval, on mal niesť bremeno zodpovednosti. Najlepšie sa zachoval ten, ktorý je zdanlivo zbabelec a nemá charakter – hodinár Ďurica. Kto by sa postaral o tie deti ktoré zachraňoval ? Mali zomrieť bez pomoci spolu s ním ?