axcris

Úprimne povedané. Suicide Squad nie je robené pre staršie a náročné publikum. Z temna sa prešlo na vtipnú hudobnú farebnú kašu. Niektorým aspektom to pomohlo a tie druhé vôbec nefungovali. Počas sledovania mi to až tak nevadilo, ten pocit sa dostavil hneď po skončení. Žeby ten koniec..? Obsah ťaží zo spektra charizmatických hercov na čele s M.Robbie, J.Letom alebo W.Smithom. Pokojne by som si vedel predstaviť sólovky týchto ikon. Ako to ale ďalej povedať... Film nie je dobre vyvážený. Na jednej strane perfektný Joker, na druhej hlavný enemy Cara Delevingne, ona? Na jednej strane šikovný humor, na druhej ho tam bolo toľko, že mi napätie príbehu odchádzalo tak rýchlo, ako Letove scény. Nie je to zlý film, nie je to výborný film. Má na to aby si ho človek pozrel aj na druhý pokus, možno v pokoji doma nájde niečo, čo v rozosmiatych stoličkách v kine nie. U mňa ale slabšie ako Batman v Superman. A to by stačilo len trochu poopraviť scenár, nehrať sa toľko s farbičkami, alebo vidieť dáke tie nečakané, ale želané psycho scény od psycho postáv.

Medzi strachom a zábavou je tenká hranica. Medzi extázou šťastia a zrúteným života je tenká hranica... Demon nie je len zvláštnym, zaujímavým alebo odvážnym filmom. Prekusuje hranicu medzi alkoholom, šialenstvom, či to, ako vážne tomuto mám veriť? Technicky nezahanbený v žiadnom aspekte. Áno, otázky sa vám v hlave budú vynárať viac ako odpovede. To ale nemení nič na tom, ako máme veriť tomu, čo sami chceme. Išlo by to aj ľahšou cestou o tom niet pochýb. Ku koncu, napriek aj tými všetkým nezodpovedanými otázkami, budete cítiť úzkosť alebo ten zvláštny pocit, ako by ste v danej situácií reagovali vy. V jednej chvíli žijete najkrajšie chvíle svojho života, v druhej sa ich nechcete vzdať, v tretích na nich chcete zabudnúť a v štvrtých si budete hovoriť prečo práve ja. Keďže Marcin Wrona opustil tento svet týždeň pre premiérou v Torronte, na film to pridáva ten neželaný lesk. Prosím, takto nakoniec, zahrajte mi kapela ešte aspoň raz.

Jednoduchý dokument o nejednoduchosti “zvláštnych“ dvojičiek z Filadelfie. Surrealistický svet Quayovcov by sa nedal nazvať inak, ako miestom, kde sa buď stratíte, alebo nájdete svoje nové ja. Priznám sa, u mňa viac prevažuje tá prvá možnosť, kde pri ich krátkych filmov ma zasahujú pocity divnosti, nevedomosti, strachu alebo úzkosti. Márne sa snažím nájsť si cestičku do tohto sveta. Celý 8 minútový obsah sa zameriava na obyčajný deň neobyčajného Stephena a Tymothyho. V dome, ktorý v žiadnom prípade nepripadá ako hračkárstvo, ale skôr, ako priestor, kde si realita so všetkými tými bábkami a robotmi zahrala ruletu, kto je skôr šialenejší. Bratský záujem o piplanie sa v každom detaile, nekomerčný prístup ale hlavne uzavreté hlavy so slabým sociálnym životom prilákali C.Nolana aby vzniesol holt týmto prešpekulovaným podivínom. Šírenie odkazu audiovizuálneho surrealizmu je v tomto prípade v tých správnych rukách. Ak už nemáte chuť na dnešnú realitu, ponorte sa do myslí Quayovcov a možno nájdete niečo čo ste ani nájsť nechceli. Možno.

Áno, patrí k filmom ktorých je len hŕstka. Áno, buďme radi, tak ako žijeme, lebo dej Suburry sa každým dňom deje a to nie len v Talianskom podzemí. Áno, oplatí sa Vám ho vidieť už len z toho dôvodu, prečo máte a prečo nie radi politiku. Motýlí efekt je neúprosný, nevyhnuteľný. Všetko to ale začína chuťou, ktorú si môžu tí vyšší dovoliť, lebo môžu. Taliansky film vyčnieva z radu amerických alebo britských. Vyčnieva silnou atmosférou, ktorá je ťažko nahraditeľná. Veríme všetkému čo sa v nej deje lebo chceme. Budete sa strácať medzi postavami tak ako obyčajný človek na politickom kresle. Pripravte sa na jazdu, jazdu v podsvetí medzi nabrúsenými žiletkami a kvapkami slaného dažďa.

Evmília Novtará. Svieža drama nie ako tak dejom, ako tak obrazom ale hlavne toho, čoho sa skoro každý z nás bojí a predsa ho to doženie. Staroba, priatelia, výchova. Pri tom všetkom sa nie je hanbiť za za žiadny aspekt .Obraz mi chutil ako med, príbeh ako cukor, scenár ako sladká pomsta života. Perfektná zvráskavená Vašáryová, úžasný prepitý a prefetovaný M.Ondrík. A teraz deti vidíte čo z Vás spraví alkohol alebo úspech. Preto držte oboje pevne v rukách. Držím Markovi Škopovi palce. Takýchto filmov, tak ako soli, nie je nikdy dosť. Prosím sypte pokým mi to chutí.

Duncan Jones to dokázal. Umasíroval miesto potešenia, zábavy a šťastia herným fanúšikom, náročným a aj normálnym divákom. Kritici sú špecifická kategória, ktorá je v mojich slovách len v tom najlepšom umlčaná. Nie som veľký fanúšik hernej predlohy Warcraftu, ale aj tak som cítil. ako keby nám tento svet dal do veľkej kinematografie niečo čo tu ešte nebolo. Bál som sa, že to upadne do Hollywoodskeho glitchu, kde hrdina je nesmrteľný a dobro vždy zvíťazí nad zlým zlom. D. Jones sa možno týchto ingrediencií držal, ale z jeho rúk je z toho napínavý pozerateľný začiatok sľubnej trilógie. Veľmi ma prekvapil. K tomu ešte tá sladká hudba Ramina Djawadiho...

Mrazivá nevedomá pravda. Neuveriteľný aj keď nechcený trafený klinček po hlavičke od N. Boukhriefa. Kovať železo za horúca, ako som si v tomto prípade myslel, by bolo veľmi silné, emotívne alebo aj mierne prehnané. O to väčšie prekvapenie bolo keď sa mi dostalo, že film bol dotočený ešte pred Charlie Hebdo. Vo filmovom scenári sa to do reálneho sveta bohužiaľ do bodky nesplnilo. Preto najsilnejšie príbehy píše sám život. Pred dvoma rokmi by ma Made in France nezaujal tak ako teraz. Pre úspech potrebujete aj nečakané ”šťastie“ v nešťastí.

Collegehood. Alebo ako prežiť začiatok na výšku v podaní tanečných 80rokov v Amerike. Linklaterov podobný kúsok v ktorom postaví pred kameru takmer neokukaných hercov a povie im, aby sa správali tak, ako by sa správali aj normálne. Čistá ukážka života. Ako ho vytesať, vstrebať, pohltiť, vylúčiť. Neuveriteľná uveriteľnosť srší z Everybody Wants Some na každom rohu. Znova si zamilujete retro nemecké péčkové knírky, tanierové účesy alebo tesné tričká v ktorých vám vaše bradavky kričia, že nemôžu dýchať. Teda, najprv sa samozrejme budete na nich smiať a až potom príde tá neskutočná chutná nostalgia. Budete ju chcieť preniesť do súčasnosti, kde Vás ale zastaví holka, ktorú ste pozvali na tanec, kdežto ona si len chytá svojho pokémona pri bare. Prekrásny zážitok pre divákov nad 30 rokov. Do tohto diela sa oplatí ponoriť už len z toho dôvodu, aký ľahký, sladký i slaný, prepitý i nahý, zaľúbený i odmietaný môže byť jednoduchý i komplikovaný život. Prosím, tesné šortky, už sa nevracajte.

Jeden a pol chlapa s pol dcérou. Možno, ak by som tento film videl pred takými chúťkami ako Everybody Wants Some alebo U.N.C.L.E., bral by som ho kladnejšie. Teda, ak by, keby, tak by to bez Goslingovho chlpatého podnosníku nebol ten istý film. Nice Guys sa raz húpal z absurdných vtipných situácií do nezáživných, nudných, nedomyslených. Raz to bol skoro nadpriemerný film, raz skoro sebaistý podpriemerný. Nesmiem ale poprieť chvíle náramného bavenia, kde sa Crowe hral s telom ustráchaného bezčuchového detektíva Goslinga. Za tie výkriky by sa nehanbil ani násťročný puberťák v umelecko-demonštratívnom filme za červeným závesom.

Cukrová, chrumkavá a pubertálna, oficiálne dvanásťročná papuľnatá blondínečka. Kto by si svoje jemné, zvrhlé chúťky nechával len pre seba? To slabšie fantazírovanie si s telom “dieťaťa“ nemôže predsa nikomu ublížiť... V mojom prípade, bohužiaľ, že len slabšie. Tak isto úspešný, ako aj kontroverzný román Lolita má tie správne štipky niečoho, čomu hovorím ľudská slabosť. Mužská prirodzenosť. Román som nečítal a tak neviem, ako sa Cubrick s Nabokovom držali knižnej predlohy ale vadilo mi...tak povediac chýbalo...Ten skutočný bod zlomu, ten bod pri ktorom sa emócie pretrhnú a ústa nepôjdu zavrieť s nemorálnosti. Vždy keď sa k nemu priblíži, otáča sa okolo neho, dráždi ho, ale napokon sa otočí naspäť. Hercov radosť počúvať, ako sa aj na nich pozerať. Zohrialo len na 5minútovú sviečku.