domceek

David Brent vo svojej kancelárií: Nedívam sa na toto ako na konečnú. Dívam sa na to, akože sa to posúva...viete. Je to akoby moja práca tu bola takmer dokončená. Neviem si predstaviť Ježiša akože „Och, povedal som pár ľuďom v Betleheme, že som Boží syn, môžem tu teraz ostať s mamou a otcom?“ Nie. Musíš sa posúvať. Musíš šíriť slovo. Musíš ísť do Nazaretu, prosím. A to je presne ako.... Ja. Môj svet nekončí medzi štyrmi stenami, Slough je veľké mesto. A keď skončím v Slough, je tu Reading, Aldersot, Bracknell, viete, máme tu...Didcott, Yately. Viete. Moje...Winersh, Taplow. Pretože ja som svoj vlastný šéf, môžem...Burfield. Môžem sa v jedno ráno zobudiť akože „Ooh necítim sa dnes na pracovanie, môžem zostať v posteli?“ „Ohh, neviem, radšej sa spýtaj šéfa“ „David, môžem zostať v posteli?“ „Áno môžeš, David“. (pauza). Oboje som ja, nie ja s ďalším chlapom s menom David.

Británia rules! Fakt dosť pecka. Každý diel má v sebe hlbšiu pointu a poukazuje na tú zvrátenú a nebezpečnú stránku veci. Resp. vecí, ktoré sú tie najväčšie vychytávky súčasnej konzumnej spoločnosti, alebo blízkej budúcnosti. Dosť varovné, nápadité, prepracované, šokujúce. Konečne niekto na plnú hubu kritizuje to, čo je takou samozrejmosťou, že sa to doteraz azda každý bál seriózne kritizovať vo filmovom/serálovom spracovaní, alebo to spravil nerealistickým štýlom. Black Mirror pôsobí až desivo skutočne.

Nemám žiadnu výhradu. Psychologická dráma plná tragédií, emócií, vzťahov, intríg. A zachádza do poriadnej hĺbky. Kate Winslet je počas piatich hodín, rozkúskovaných do piatich epizód, Mildred Piercová celou dušou a prežívala som s ňou všetky rany osudu, od chvíle, keď od nej odišiel manžel, cez zúfalé hľadanie práce v dobe finančnej krízy, až po neustále konflikty s jej dcérou Vidou. Dej je sugestívny tak ako výborný hudobný podmaz, vtiahne vás do tridsiatych rokov minulého storočia, vierohodne vykreslí danú spoločnosť, módu, názory, problémy vtedajších ľudí. Dokonale prepracované charaktery postáv z rôznych spoločenských vrstiev. Nič v tomto príbehu však nie je čiernobiele. Nikto nie je po celú dobu vyložene dobrý, či zlý, naivný, či vypočítavý, silný, či zraniteľný. Každá postava si príde na svoj pád na držku, ale tiež na príležitosť, ktorej sa spravidla uchopí. A tak to aj v živote býva. Napriek tomu, že Mildred robila fatálnu chybu za chybou, nejak s ňou musím sympatizovať pretože za ne zaplatila privysokú daň, za druhé, to v mene lásky a za tretie, keď to potom vybalancovala tým, že z času na čas spravila konečne aj niečo fakt chytré, tak s veľkým štýlom a stálo to za to. Hlavnou témou je však vzťah Mildred ako milujúcej nekritickej matky s jej bezcitnou vypočítavou dcérou. Film vo mne zanechal otázku, PREČO bola Vida vlastne také monštrum? Táto otázka zostane do konca filmu otvorená a odpovedí ponúka mnoho. Je to spôsobené traumatickými udalosťami v jej detstve, absenciou otca, nezvládnutou výchovou, ktorú Mildred niesla v duchu „nikdy nedovoľ nikomu, ani mne, aby zmenil tvoj vlastný náhľad na svet“, alebo skratka niektorí ľudia sa narodia ako narcistickí sociopati a nikto s tým nemôže nič urobiť? No každopádne plný počet bodov, najlepšia vec, čo som za posledné roky videla a kľudne si všetkých 5 častí pozriem znova.

Tak uz som sa pridala k Breaking Bad maniakom a beriem to uplne seriozne, zajtra kupujem tricko Los Pollos Hermanos, kazdeho zacnem nutit, nech si to pozrie a kazdy den najdem aspon jednu prilezitost citovat vety, povedane v seriale. No pockat, teraz som si uvedomila, ze si nerobim prdel.