Thalassa

Interstellar som prvýkrát videl pred 9 rokmi.  Vtedy som mu dal 3 hviezdy. Včera som ho videl znovu. A dal som 5 hviezd. Čo sa zmenilo bolo, že včera, počas pozerania filmu, spala vo vedľajšej miestnosti naša malá dcérka....

(SPOILERY). Príbeh muža, kňaza, s úprimným záujmom o komunitu ľudí, ktorí na jeho konanie odpovedajú len prázdnym a smutným cynizmom. Komunita ľudí, čo dávno stratila zmysel života. Brendan Gleeson stvárňuje kňaza, ktorý má ďaleko od dokonalosti: alkoholik, dcéra po pokuse o samovraždu, bez priateľov – napriek tomu neustále a neúnavne obchádza malú komunitu ľudí. A tieto „pochôdzky“ sú jeho osobnou Kalváriou: snaží sa byť kňazom v atmosfére, keď Cirkvi už nik neverí; Cirkvi, ktorej kňazi znásilňovali a ubližovali; Cirkvi, čo stratila dôveru. Ako hovoriť ľuďom o spáse a Kristovi, ak nesiete sutanu, ktorú iní tak tragicky poškvrnili? A tento kňaz tlak neudrží a pokúša sa uniknúť hrozbe vlastnej vraždy. A nádherná scéna na letisku, keď vidí rakvu pripravenú na naloženie do lietadla – ten pradávny motív Petra utekajúceho z besniaceho Ríma a zahanbujúce stretnutie s Kristom kráčajúceho do Ríma, aby sa dal znovu ukrižovať s trpiacimi – a tento kňaz sa vracia späť, aby čelil nevyhnutnému. V hlbokom srdci kresťanstva žije príbeh človeka, ktorý nahliadol, že jedná možnosť ako zastaviť zlomenosť, samotu, poškodenie, traumy a bolesť, je, že musí ponúknuť seba samého, ale nie ako obeť, ktorá raz a navždy zastaví prúd temnoty ľudského srdca, ale ako zrkadlo, ktorého rozbitím sa stratí aj pokrivená tvár človeka, ktorý sa pod náporom temnoty už nedokáže pozerať sám na seba. To vnútorné zrkadlo, vnútený pohľad na seba samého, cez ublíženie, bolesť, traumu a neprijatie, kde pohľad na seba vždy sprevádza hanba a neprijatie; to vnútorné zrkadlo, ktoré človek už nedokáže sám rozbiť. A Brendan Gleeson, ako kňaz, čo pochopil, že pohľad na jeho sutanu, je pohľadom na temné zrkadlo, dáva svoj život, aby črepiny jeho života priniesli oslobodenie.

(SPOILERY) Štyri motívy a scény – kaďa plná švábov, z ktorých sa vyrába jedlo pre biednych; scéna, keď si zakuklení muži močia sekery do rybej krvi; neustály symbol dvoch rúk a biely medveď na konci filmu – ma priviedli k názoru, že tento film popisuje obraz religióznej dystopie. Sekulárny divák si odvykol hľadať vo filmoch aj religiózny rozmer. To vedie k tomu, že filmy hodnotí v optike politologických kategórií: ľavica, pravica; chudobní, bohatí; vykorisťovaní a vykorisťovatelia. Tento pohľad však mení film na banálny a mnohých určite sklame. Film Snowpiercer popisuje religiózne zlyhanie ľudstva. Posledný vagón nie je miesto ľudskej spodiny, ale ľudského pekla (Gehenna). Ge Hinnom bolo údolie pri Jeruzaleme, kde sa Molochovi obetovali detské obete. Strata ľudskosti vedie ku kanibalizmu. Toto šokujúce odhalenie zažíva hlavný hrdina (Chris Evans), pri pohľade do kade plnej hmyzu – zdrojom potravy. Odkiaľ sa hmyz zobral? Vo filme ho nevidíme. Môže preto ísť o šifru, nie „realitu“. Exemplárna premena hrdinu nastáva pred bitkou na sekery. Obrancovia močia sekery do rybej krvi. Scéna akoby do filmu nepatrila. Avšak ryba je tisícročným znakom Krista. A keď sa hlavný hrdina počas bitky pošmykne na rybe (!), prijal som podozrenie, že na konci filmu určite umrie, nakoľko sa stal symbolom Spasiteľa. Aj symbol dvoch rúk ukazuje na možný akt ukrižovania: iba pri dvoch rukách je možné vykonať akt ukrižovania. Hrdina, vychádzajúc z ľudského pekla, prichádza k svojmu „last temptation“. Až pohľad na dieťa v útrobách Molocha vedie k jeho tragickej smrti, ale zároveň k súhlasu so zničením Molocha. Zostáva nejaká nádej? Nie. Meno Yona, dcéry technického odborníka, je prepis mena biblického proroka Jonáša. To znamená, že aj Yona by vo filme nemala skončiť dobre. A tak sa stalo. Posledná scéna s bielym medveďom je symbol definitívnej skazy: „Všetci mrmleme ako medvede... Čakáme na právo, ale ho niet, na spásu, ale je nám ďaleká (Izaiáš 59, 11). Ale, samozrejme, všetko môže byť úplne inak...

Dôvod, prečo Transcendencia získala toľko negatívnych reakcií je v tom, že film sa tváril na viac ako mal. Kampaň pred premiérou, marketing, trailer, výber hercov, rozpočet – to všetko navodzovalo (zavádzajúci) dojem zásadnej kinematografickej udalosti. Sklamanie na konci filmu preto nie je problémom diváka. Príliš veľké ambície, a hlavne spojenie s menom Christopher Nolan, sa stali pre film, ako napísal peetriss, „polibkem smrti“. Iný dôvod rozčarovania však neleží vo filme. Akoby aktuálne existovala istá všeobecná dezilúzia, ktorá vychádza z nedostatku kvalitných sci-fi scenárov, kníh, poviedok a filmov. V tejto situácii narastá precenenie filmov, ktoré sa tvária ako vykročenie mimo tento priemer. Preto sa nemožno čudovať vyjadreniam typu „je to najpremrhanejšia príležitosť na originálny film za posledné roky“ (maddy). Film má ale výborný námet, ale nekvalitný scenár (rozpory a logické paradoxy sú popísané v rôznych komentároch na ČSFD). Práve tento rozpor vo výbornom nápade a zlom spracovaní sa podieľa na záverečnom sklamaní. (SPOILERY) Rozpory, ktoré si film scenáristicky privodil, sa nedali vyriešiť inak ako „gýčom“ romantickej lásky až za hrob. Vedec Will Caster si vyberá smrť namiesto existencie „božského vedomia“. Romantický záver snáď privodí pár sĺz a sympatií, ale stále ide o „milostný příběh, zamotaný do scifi kabátku“ (JerryPilsen). Tento film nie sci-fi; je o žene, ktorej túžba oživiť manžela (v akejkoľvek forme) deformuje lásku a deformovaná láska plodí príšery... Čo je na fóre ČSFD výborné? Ako ukazujú komentáre, film je naozaj priemerný. Nie je to katastrofa, ale zase to nie je ani skvelý film.

Film mal spočiatku dobrý rozbeh. I keď postupne sa začala objavovať, podľa mňa, skôr lacná snaha osloviť človeka 21. storočia: prázdnota, prepúšťanie, rutina, snívanie namiesto činu, sociálne siete ako náhrada risku skutočného priblíženia sa k človeku, fotografovanie namiesto prežívania vzácneho okamihu. Film naplno nevyužil potenciál premeny bežného človeka, ktorý nakoniec zo snov prejde do reality. Film v tomto oslovení zlyháva, nakoľko nie každý môže byť Walter Mitty. To Walter Mitty bol od mladosti "rebelom", nosil „číro“, otec v ňom videl cestovateľa, pričom tento motív sa prejavil v hľadaní náhradného otca v Sean O’Connellovi. Napriek pôvabným scenériám, celkom kvalitnej hudbe, film zanecháva „povrchný dojem“, nakoľko už po prvých 30 minútach vlastne vieme ako film skončí. Kto však hľadá príjemný oddych a láskavé pobavenie film ho nesklame. Žiadna sláva, ale ani žiadna tragédia.

(Tieto riadky čiastočne prezrádzajú dej filmu a jeho záver). Snáď väčšina reakcií na ČSFD film odmietla. Vyčíta filmu rôzne veci: od stvárnenia vlkov, postavy, masky atď. A pritom, pokiaľ nebudete film hodnotiť príliš prísnym okom, čaká vás silný zážitok. Prvoplánovo a bez premýšľania sa film javí ako melancholické Béčko s depresívnym koncom. Nie je to tak. Práve naopak. Ide o film, ktorý nesie, paradoxne, nádherné posolstvo o nádeji a viere. Film je plný symbolov a šifier. Hlavná postava (Ottway) nezvláda svoje depresie a nedokáže im čeliť, ale „strieľa“ ich z diaľky ako vlkov. Vlk sa tak v tomto filme stáva symbolom vytesneného, zla a temnoty. V tomto filme nevidíme „skutočných“ vlkov, ani ich skutočné správanie, ale šifry; práve preto sú vlky zmenené trikmi do vizáže psov baskervilských (čo viacerí na fóre prvoplánovo kritizovali). V podstate každá postava umiera na beznádej, ktorej temnými poslami sú práve vlky. A od scény, kedy sa Ottway premočený a plný zúfalstva zrúti do snehu a volá na Boha, sa film stáva niečím s výrazným posolstvom. V premočenom, premrznutom, zúfalom a depresívnom mužovi sa náhle objavila vôľa žiť. Boh neprichádza ako deus ex machina, ale ako náhla sila žiť, napriek všetkým okolnostiam. A Ottaway nakoniec prichádza do samotného centra svojich depresií. A náhle sa prvý krát v živote rozhodol, že sa svojej temnote postaví tvárou v tvár. Ottway pochopil, že v živote nejde o fyzické prežitie, ale o víťazstvo nad temnotou v srdci. Tento film je nádherná alegória o návrate zlomeného muža do života.