Preslav

Telugu originál bol lepší, tomuto celý čas niečo chýbalo. Ani neviem prečo som dal tri hviezdy, možno len z úcty k pôvodnej verzii. Vlastne, 3. hviezda je za songy... A na Fernandez sa fakt nedá pozerať...

Kombo Farah, SRK a Deepika skvelo zafungovalo už v Om Shanti Om a v HNY to šlape dvojnásobne lepšie. Šiel som na to radšej s malými očakávaniami, ale... už keď po prvej polke na plátne naskočilo "intermission" som vedel, že tomu napálim s prehľadom 5*. V prvom rade o dej vôbec nejde, resp. veľmi mi na ňom nezáležalo. Ide tu hlavne o skvelo zahrané ústredné charaktery (najmä Abhishek, Boman a Sonu), ktoré už od začiatku súkali zo seba hlášku za hláškou a vidno, že si to samotní herci neskutočne užívali. Celé to bolo fajnovo prepletené narážkami a referenciami na iné filmy spolu s cameo pár známych osobností z bollywoodskej produkcie a plné malých, takmer nepostrehnuteľných drobností a uhrávok medzi hercami, takže celé kino sa v kuse smialo. Už sa nečudujem, že v Indii má HNY zatiaľ najzárobkovejší opening v histórii. PS 1: Neodporúčam tým, ktorý s bollywoodom len začínajú, mnoho vtipov a narážok vám tak unikne. PS 2: Som nevedel, že je stále cool zobrať si random bolly film a bez rozmyslu to hodiť rovno do odpadu... lebo... lebo made in India?

Príbeh je nesporne výborný má veľkú duchovnú hodnotu a poslanie, takže sa to nedá pozerať ako oddychovka - treba byť stále pozorný a chápať skutočnú podstatu, ktorá sa skrýva za siahodlhými dialógmi. Postavy majú svoju hĺbku, minulosť, ktorá ovplyvňuje ich konanie v súčasnosti je uveriteľná, ich vzájomné vzťahy sú plastické. Je zvláštne, že tu v skutočnosti nie je ani jedna očividne záporná postava a všetci konajú na základe vonkajších pohnútok, ktoré ich tlačia. Povinnosť, úcta, česť, poslanie, to všetko rezonuje v činoch každého charakteru. Soundtrack je úžasný (Kenji Kawai) a animácia vynikajúca. Akurát... akurát akcie je tam primálo na to, aby sa človek predsa len nezačal trošku nudiť. Jeden súboj na začiatku, v strede a potom záverečný na konci je ozaj málo na prostredie, kde sa celý dej odohráva. Zvlášť na 26 dielov. Byť tak o polovicu kratšie, bolo by to svižnejšie a ráznejšie. Ale o súbojoch to vlastne nie je...

Jedno z prvých anime seriálov, čo som videl a doteraz pre mňa jednoznačne najlepšie. Ešte aj dnes mi spomienka naň vyvoláva krásne, nostalgické chvíle plné melanchólie a sentimentu. Dej je síce jednoduchší, ale plne to vynahradzujú ozaj premakané súboje a parádna hip-hopová hudba, ktorá mi paradoxne na obdobie eda a štýlovú fičácku animáciu sadla ako riť na šerbel. V každej epizóde sa niečo deje a humor na patričnej úrovni má švung. Bolo mi veľmi ľúto, že prekrásna cesta Jina, Mugena a Fuu sa predsa len na konci skončila. Stále márne dúfam v nejaké pokračovanie...

Ako napísal Niktorius, bollywoodsky trend remakov juhoindických masal a ich inšpiráciou je už nesporný. Otázka je, či je to dobré a či bollywood už nemá dosť vlastných nápadov. Niekdy to totiž môže pôsobiť kontraproduktívne, čo našťastie prípadom Chennai Expressu nie je. SRK konečne predviedol nové ksichty, vybrúsil svoju mimiku, moduláciu hlasu a skrátka, hral vynikajúco. Deps nedostala dosť priestoru, čo je škoda, pretože potenciál mala na to fakt skvelý. Ale jej mini herecká etuda námesačnosti ma dostala do kolien. A geniálne odkazy na kultové songy zaspievané navyše samotnými hercami silno potešili. Dej síce poslabší, hudba dobrá, len celkový dojem po tých očakávaniach vlastne nebol až taký "wow", ako som si myslel.

Megalomanstvo, epickosť, monštruóznosť... brutálne hlášky, ktoré mužom vháňajú do očí chlapské slzy... najväčší mecha vo vesmíre... výbuchy, výbuchy, samé výbuchy... Yoko a jej výstrih... fajnovučká hudba... zimomriavky väčšie, ako keby ma vyložili nahého na sibír... Ale najmä neochvejná vôľa ísť vpred s úsmevom na perách, aj keď šanca na úspech je 0 %... A to všetko si ešte vynásobte veľkosťou mecha Tengen Toppa Gurren Lagannu v kilometroch!!!

Tretie pokračovanie úspešnej série o indickom národnom superhrdinovi Krrishovi je tu. Po tých ováciách, čo som čítal na nete a po traileri, som však čakal o dosť viac. Ale je pravda, že názory Indov a nás „západniarov“ sa na jednu a tú istú vec občas dosť líšia. Škoda, že tie najlepšie akčné digitálne scény natlačili do traileru, takže film po tejto stránke už ničím extra neprekvapil, aj keď filmových trikov tu bolo požehnane. Vidno, že sa Rakesh Roshan snažil z trojky spraviť podobný spektákl ako všetky hollywoodske komiksové blockbustery, ale samozrejme na rozpočte a kvalite digitálnych efektov je jasné, že India ešte nie je hollywood. Napriek tomu na indické pomery je to zatiaľ spolu s Ra.One, Enthiranom a Eegou top, čo zatiaľ indickí cgi grafici dokázali. Herecky a veľkosťou svalov samozrejme vedie Hrithik vo svojej klasickej dvojroli otca a syna a treba povedať, že film stojí väčšinou na jeho excelentných výkonoch. Vivek ako hlavný záporák mohol toho vytĺcť zo seba trošku viac, no možno to bolo len slabým motívom pre jeho konanie, ktorý mal v scenári. Priyanka tentoraz išla do úzadia a jej miesto (zaslúžene) prebrala Kangana Ranaut. Medzi bollywoodskymi herečkami nie je považovaná za vychytené krásavice (nechápem prečo), ale tuto vyzerala úchvatne. Ušlo sa niekoľko zábavných momentov, takisto pár dôležitých mravných ponaučení pre ľudstvo, a hlavne malé deti. Aj tak to na mňa občas pôsobilo rozhárane, neucelene, nedokončene. Skrátka všetko aj nič. Predchádzajúci Krrish bol oveľa viac jednotnejší po všetkých stránkach, aj keď tu digitálne efekty boli ešte len v plienkach. Jeho komorná atmosféra urobila na mňa väčší dojem, ako veľkoleposť trojky. Hudobne nevýrazné, tento raz Rajesh Roshan oproti Krrishovi nenamiešal žiadny hit, ktorý by na mňa niečím zapôsobil - aj keď tanečné umenie Hrithika v piesni Raghupati raghav je nesporné. Škoda vykrádačky hudby z Pirátov Karibiku. Každopádne verím, že v niektorých smeroch to bude v Indii prelomový film. Štvrtá hviezda jednoznačne za Hrithika.

Ďalšia adaptácia shakespearovskej klasiky o večnej láske Rómea a Júlie, tentoraz zasadená do gudžarátskej dedinky Ranjaar, neslávne známou obchodovaním so zbraňami („zbrane sa tu predávajú ako zelenina na trhu“), kde medzi sebou súperia o moc dva rodinné klany Rajariovcov a Sanerovcov. Vzplanutie lásky už vopred odsúdenej na zánik medzi Ramom a Leelou z dvoch znepriatelených rodín je len otázkou času... Dej je zasadený do súčasnosti, no postavy sa pohybujú v tradičných gudžarátskych kostýmoch, pričom sa preháňajú na džípoch, s radosťou po sebe strieľajú z pušiek, či im v rukách často zazvoní mobil, čo môže spočiatku pôsobiť zvláštne, ale po čase si divák na to zvykne. Samotná výprava, kostýmy a farebnosť, typická pre Bhansaliho filmy, od prvého po posledný záber berie dych. Geniálna atmosféra vtipmi odľahčenej prvej polovice (škoda, že mnohé vtipy a rýmy som v kine nestihol pochytiť) je vzápätí vystriedaná tragickou a správne temnou druhou polovicou filmu, ktorá sa však dala tušiť už v každom slove, pohľade, či geste hlavných predstaviteľov takmer od samého začiatku. Že Ranveer Singh je výborný herec, bolo vidno už v jeho prvotine, takže ako roztopašný a sprvu bezstarostný Ram s humorným prízvukom (tencn, atencn) ma vôbec nesklamal. Z Deepiky (o ktorej kráse sa jednoducho nediskutuje), sa po jej predchádzajúcich excelentných výkonoch, kam sa Ramleela určite zaradí, stáva ozajstná superstar. Leela v jej podaní je na tradičnú Júliu, ako si ju možno predstavujeme, vo vzťahu k Ramovi oveľa akčnejšia, ba občas je to ona, kto urobí voči Ramovi prvý krok, ktorý sa často neschopný činu a slova len Leelou kochá. V niektorých prípadoch sa však hlavné postavy správajú hodne nelogicky, ale na druhú stranu, v príbehu o takejto láske sa logické konanie asi ťažko dá hľadať. Táto vtipno-tragická, temná, drsná a zároveň mrazivo vášnivá nádielka divoko-krásnych Indiek a minimálne jedného Inda s výbornými hereckými výkonmi sa pre mňa stáva jednou z najlepších adaptácií tejto klasiky.

Drsné, krvavé, temné a nervydrásajúce anime so skvelou myšlienkou. Zimomriavkový opening, skvelá hudba, animácia je famózna, ktorá si kvalitu udrží až do konca, súboje sú vymakané, plynulé a nápadité (už na ten krátky na samom úvode som kukal zo zaťatými zubami) a taktiež brutál soundtrack od Hiroyuki Sawana. Medzi priehrštím postáv sa dá nájsť mnoho takých, ktoré majú vlastnú osobnosť a nie sú len šedým pozadím za hlavným hrdinom (Armin, Levi). Erena a Mikasu som si hneď obľúbil a každý diel som len tŕpol aby sa im niečo nestalo. Eren našťastie nie je typ super hrdinu a často dostane na zadok, no napriek tomu sa nevzdáva. A Mikasa má na svoje na prvý pohľad chladné a drsné vystupovanie určite svoj dôvod. Tempo a napätie nepoľaví až do poslednej minúty, po každom diely som bol s nervami v koncoch – rozhodne to nie je pre psychicky a citovo labilné povahy. A záver? Jedno veľké WTF. Až kým som si nepozrel mangu. Nuž... v nej je kopec ďalších wtf, takže tí, čo s napätím čakajú na druhú sériu (dúfam, že bude), hor sa na mangu.

Ako zvyčajne, po veľkej katastrofe žijú preživší ľudia v utopických svetoch nazývaných dómy, kde im slúžia autoreivy (androidi). Po pár vraždách spáchaných autoreivmi nainfikovanými „cogito“ vírusom, ktorý navyše spôsobí, že autoreivy nadobudnú „sebauvedomenie sa“, nastupuje na scénu krásna slečna Re-l Mayerová, aby vraždy vyšetrila. Navyše po objavení sa záhadnej bytosti menom Proxy sa to začne všetko poriadne zamotávať. Celým seriálom sa ťahá správna apokalyptická ponurá a tajomná atmosféra, každým dielom pribúda viacej otázok (často s filozofickým podtónom) ako odpovedí, takže ma to nútilo púšťať si jeden diel za druhým, až som sa zrazu ani neviem ako ocitol pri záverečnej časti. Niektoré epizódy mi prišli ako vystrihnuté z NGE, ale zase nie až tak totálne mimo (najmä 14. psycho diel so schyzofrenickým Vincentom), niektoré zase akoby do celého deja absolútne nezapadali (časť s milionárom, aj keď záver tohto dielu aspoň jednou vetou predsa len niečo naznačí, alebo 19. časť s Pino). Ale napriek tomu mi veľmi neprekážali, aspoň som si pri nich trochu oddýchol od psychicky náročnejších častí. Výborne vykreslené hlavné postavy dotvárajú pekne premakaný dej. Animácia je kvalitná, hudba tiež (najmä úvodný opening a záverečný psycho ending od Radiohead). Po dopozeraní vo mne ostala celkom silná dávka mystickosti, tajomnosti a zvláštnej, melancholicko-filozoficko-sentimentálnej nálady, a ja som si tak uvedomil, že sa Ergo Proxy do mňa zavŕtal viac, ako som si myslel.