Daggeron

Pre pokračovanie Krstného otca platí to isté ako pre jeho úvodnú časť. Po formálnej stránke ide jednoznačne o nadpriemer. Coppola neupúšťa zo svojho pomalého tempa, ktoré vám dovoľuje vychutnávať si obrazové i príbehové bohatstvo. Milovníci žánru určite nezostanú sklamaní a budú slintať blahom. Tí, ktorí sa v podobných filmoch nevyžívajú a vidieť ho považujú z hľadiska jeho rebríčkového postavenia za povinnosť, sa ale môžu nudiť. Už jednotka mala extrémne prepálenú stopáž a dvojka je ešte o ďalších dvadsať minút dlhšia. Takže pokiaľ vyslovene nevyhľadávate gangsterky s príbehom plným intríg a krvavých vendet - hoci akokoľvek dobre napísaným - sedieť pri tom takmer tri a pol hodiny môže byť pre vás utrpenie. Na rozdiel od prvého dielu Coppola nerozpráva len jeden priamočiary príbeh, ale vzájomne prelína línie súčasnosti a minulosti. A hoci udalosti z Vitovho života sú pre tých, ktorí nepoznajú predlohu, obohatením, v kontexte filmového spracovania pôsobia tak trošku nadbytočne, pretože na prítomnosť nemajú prakticky žiaden výraznejší vplyv a skôr len umelo predlžujú už bez toho dlhú stopáž. Herecká kreácia De Nira je ale naprosto úchvatná, jeho sicílsky akcent hravo konkuruje aj Brandovmu chrapľáku. Kým však Brando bol ústrednou postavou svojej časti a dvíhal jej kvalitu o úroveň vyššie, tu je De Niro ako piate koleso na voze (ale za výkon je Oscar OK). Dvojku tiahne vtedy ešte stále neznámy Al Pacino a v nej je jeho charakter ešte výraznejší ako v jednotke. Talent prehovoriť aj bez slov je obdivuhodný, pohľad do jeho zničenej tváre a očí je v niektorých záberoch skutočne mrazivý. Problém je ten, že dvojka sama o sebe je nepriamou reprodukciou jednotky, pretože si udržuje podobné tempo, identický štýl rozprávania a iné udalosti prezentuje prakticky rovnakým spôsobom. Záver napodobňuje predchádzajúci diel, ale nie je už tak strhujúci, aj preto, že neťaží z tak úžasného kontrastu. Celkovo je teda dvojka o poznanie dlhšia (zbytočne) a pre mňa osobne nudnejšia, postráda čaro z niečoho nového a dovtedy nevideného, pretože ničím podstatnejším neprekvapuje. Nebyť fakt dobrého Al Pacina, možno to ani nedopozerám. Ale milovníkom podobných žánroviek ich nadšenie neberiem, ja však z toho napriek nespochybniteľnej remeselnej kvalite unesený nie som.

Po technickej a umeleckej stránke je Krstný otec bez pochyby výnimočným dielom a zaslúžene sa označuje ako kult. Každá jedna scéna tohto opusu je napriek rozsiahlej stopáži vypiplaná do najmenšieho detailu. Coppola je z hľadiska rozprávania absolútny génius - pokojná kamera prinášajúca pre oko vábivé obrázky, žiaden zbesilý strih, ale dlhé zábery, ktoré vám umožňujú vychutnať si remeselnú kvalitu. Výborne napísané dialógy, síce pozvoľna, ale naozaj zaujímavo plynúci príbeh, v ktorom má každá línia svoje opodstatnenie, a v neposlednom rade strhujúce herecké výkony. Marlon Brando je obrovská osobnosť celej kinematografie, jeho postava v sebe úžasným spôsobom kombinuje pocit mocného postavenia a zároveň bezmedznú úctu a rešpekt voči okoliu. Al Pacino už vo svojej prvotine zdatne sekunduje, prerod jeho charakteru je úchvatný a brilantne zahraný. Každá ďalšia rola (Robert Duvall, James Caan) je slušne prepracovaná, motivácie sú opodstatnené a vy im ich konanie a reakcie jednoducho veríte. Hoci je Krstný otec gangsterský film, akčných scén a krvavých prestrelok či vendet je pomenej, keď ale na ne príde, zvyčajne zaručene ide o momenty, ktoré si budete pamätať. K tomu si pripočítajte jedinečnú hudbu Nina Rotu, z ktorej najmä titulná skladba už roky zostáva jedným z najúžasnejších soundtrackov všetkých čias. A záver je totálne KO. Perfektnou myšlienkou, premysleným strihom a najmä neskutočným spojením dvoch úplne kontrastných udalostí sa stáva - z môjho subjektívneho pohľadu - absolútne najlepším záverom, aké sme mali kedy možnosť vo filme vidieť. Problém Krstného otca je možno akurát v tom, že hoci príbeh nemá slabšie miesta, je extrémne dlhý a niekedy môže nudiť. A po troch hodinách sa nemusí dostaviť to očarenie, kedy vám srdce bije, prudko dýchate a po chrbte vám behajú zimomriavky. Dejom, umeleckým spracovaním a najmä záverom si jednoznačne zaslúži päť hviezd, ale pocitovo len štyri. Zatiaľ však hodnotenie ostáva s rezervou, pri opakovanej projekcii a porovnaní s ďalšími časťami visí maximum vo vzduchu. (Aktualizácia: Zostávam na štyroch hviezdach. Krstný otec je po formálnej stránke na vysokej úrovni, má dobrý príbeh a detailne zobrazuje spôsob fungovania mafie, ale celkovo nie je úplne mojou šálkou kávy a nedokáže ma vtiahnuť do deja tak, aby som bol z toho unesený. Nemôžem dať maximum len preto, že ho dávajú ostatní, keď to tak ja osobne necítim. Jeho označenie za kult však plne rešpektujem.)

Clint Eastwood's MASTERPIECE. Totálna emocionálna bomba a jeden z najlepších filmov, aké v Hollywoode vznikli v novom miléniu. Gran Torino je ukážkou špičkového režisérskeho umenia, vďaka ktorému autor dokáže jednoduchý námet, formu i vizuálne spracovanie pretaviť do nezabudnuteľného diváckeho zážitku. Príbeh pritom sám o sebe nie je ničím výnimočný. Zužitkováva kilá známych klišé, nesnaží sa dejovo významnejšie prekvapiť a stáva sa pomerne ľahko predvídateľným. Lenže je vám na plátne prezentovaný takým spôsobom, že miestami strácate dych a po celú dĺžku stopáže vám ani len nenapadne pozrieť sa na hodinky. Gran Torino je absolútnym víťazstvom minimalistickej réžie, kde vám k odzbrojujúcemu gala predstaveniu stačia dva baráky, jeden nablýskaný veterán, banda Ázijčanov a jeden fenomenálny starec v hlavnej úlohe. Je to Clint Eastwood, kto tento film povyšuje na UMENIE - svojou réžiou i hereckými kreáciami, ktoré z Walta Kovalského robia jeden z najpremakanejších charakterov súčasnosti a jednu z najikonickejších postáv modernej kinematografie. Ktovie, kde by bolo Gran Torino bez Eastwooda - ale pravdepodobne nikde. Áno, Schenk napísal perfektný scenár, ale Clint mu dáva neuveriteľnú dušu. A hlavnej postave i svoje telo. Neskutočne zahrané - a jeho ani len nenominovanie na Oscara je hanbou akademikov! Naozaj skvelé dialógy, ktoré niekedy aj príjemne pobavia, parádna štúdia vnútorného i vonkajšieho sveta hlavného hrdinu a totálne KO v závere. Hoci ho možno očakávate a celkovo kolíše na hranici uveriteľnosti, to podanie vás tak uzemní, že mu to jednoducho zožeriete. Výnimočná práca, pri sledovaní ktorej je len ťažko pochopiteľné, ako toto dokáže niekto natočiť i zahrať vo veku takmer 80 rokov. Pre niektorých ľudí asi naozaj platí známe - dozrievať ako víno. V Gran Torino má každá scéna svoje miesto. A ponad to všetko má aj obrovský filozofický presah s krásnou podstatnou myšlienkou. Jeden z najväčších diváckych zážitkov a neskutočné pohladenie na filmovú dušu. Je len škoda, že tento produkt nebol definitívnym ukončením Clintovej hereckej kariéry. Skončil by na vrchole. Pretože Gran Torino je jedným z vrcholov filmovej tvorby. Pre mňa lepšie ako Million Dollar Baby. Srdcovka. "Svoje auto Gran Torino z roku 1972 odkazujem svojmu priateľovi Thao Vang Lorovi - pod podmienkou, že z neho neodrežeš strechu ako mexickí údenáči, že naň nenamaľuješ žiadne debilné plamene ako bieli sedláci a že dozadu nedáš buzerantské krídlo ako ostatní bambusáci."

Paradoxom je, že to, čo je najväčším pozitívom tohto filmu, je súčasne aj jeho mínusom. A žiaľ, nie malým. Pena dní nie je o príbehu. Predstavuje surrealistickú víziu sveta plného absurdností, ktoré preniesol na papier Boris Vian a Gondry sa o to pokúša aj na striebornom plátne. Problém je, že papier toho znesie trošku viac než obraz. Kniha zapája predstavivosť a imagináciu diváka, aby si prezentovaný svet vytvoril sám, zatiaľ čo film ho vytvára za neho. Konečný výsledok je ten, že vyzerá príliš absurdne a komicky. A hoci predloha je práve o onej absurdnosti a komickosti, na plátne prekračuje hranicu únosnosti. Osobne som sa na tento projekt veľmi tešil, ale celkový dojem je skôr rozčarovaním. Milá, príjemná a pozitívna prvá polovica si vás ešte udrží. Sem-tam sa aj dobre zasmejete, pretože niektoré nápady sú naozaj originálne a zábavné (Rubikova kocka ako kalendár, tanec a pod.). Keď sa ale začne meniť celková nálada a atmosféra, začne pribúdať aj viac absurdností a nezmyselností. Všetko je prečačkané až do takej miery, že pôsobí rušivým dojmom a vy postupne strácate prehľad o tom, čo sa vôbec deje, o čo tam ide a čo tým chcel autor povedať. A úplne najhoršie je, že je vám to aj úprimne jedno. Kým vizuálna stránka je nápaditá (hoci prehnane), príbeh je sám o sebe tuctový a badať v ňom typickú hollywoodsku maketu. Nebyť netradičnej iracionálnej formy, nikto o Penu dní ani nezakopne. Láska Durisa a Tautou je síce pekná, ale zrážaná k zemi preplácaným vizuálom. Gondryho mission impossible je naozaj veľmi ťažko hodnotiteľným filmom. Všetko záleží od uhla pohľadu - pokojne môže dostať jednu aj päť hviezdičiek. Tentoraz je hodnotenie oboch extrémov výnimočne pochopiteľné. Ide skutočne len o to, či sa divák dokáže ponoriť do Vianovho a Gondryho surrealistického sveta a túlať sa ním spolu s jeho postavami. To sa mne - žiaľ - nepodarilo. Kým počas prvej hodinky zopár nápadov pobaví, zvyšok sa nesie na vlnách autorovej vízie, ktorá ale skĺzava do nudy. Nepridáva ani prepálená stopáž, pretože takto preplácané dielo jednoducho časom baviť prestane a začínate ho byť prejedení. Mrzí ma to, pretože Audrey mám rád a svoje čaro film má. Ale nie je nič pre mňa. Hodnotenie však treba brať s rezervou, naozaj niekomu môže sadnúť úplne a niekomu vôbec. P. S. Omar Sy je pán, z toho človeka niečo bude!

Súčasný problém Pulp Fiction spočíva v dvoch faktoch. Za dvadsať rokov sa okolo neho vytvoril doslova kult, v dôsledku ktorého sa naň pozeráte s ohromnými očakávaniami, miestami snáď až predsudkami. Zároveň bol možno prelomový v čase svojho vzniku a v kontexte filmovej histórie zaujíma svoje dôležité postavenie, lenže divákovi v dnešnej dobe už asi nemá toľko čo povedať. Quentin Tarantino je bez pochyby pán scenárista, ale človeka odchovaného na modernej kinematografii väčšmi zaujmú alebo rozosmejú jeho novšie produkty (Inglourious Basterds, Django Unchained). Pulp Fiction má svoju silu presne tam, v čom je autor dobrý. V nezabudnuteľných dialógoch, ktoré nenudia a na rozdiel od mnohých dnešných konverzačne prázdnych diel sú aj o niečom. Obsahovo sa nesnažia o lacné vtipy, ale skrytou satirou a iróniou vedia veľmi dobre pobaviť. K tomu si pripočítajte spleť výborných výkonov od hviezdnych mien, počnúc dvojicou Travolta - Jackson a končiac Harvey Keitelom, na čo sme si tiež mohli v Tarantinových filmoch zvyknúť. Pulp má však ešte niečo navyše - a to je netradičný spôsob strihu a nechronologický štýl rozprávania, ktorý sa v roku 1994 stal možno aj unikátom a prelomom v scenáristike a narácii príbehu. Problém je ten, že za tých dvadsať rokov sa ním inšpirovalo mnoho iných režisérov a po formálnej stránke v súčasnosti existuje viacero dobrých, ba ešte aj lepších príbehov. A hoci záver má svoj ideologický podtext a nesie pomerne podstatnú myšlienku, osobne mi prekáža, že nie je koncom rozprávaného. V tomto viac imponuje Iňarritu, ktorý Tarantinom nastavený spôsob dotiahol do dokonalosti a vo vrcholnom projekte 21 gramov zlial všetky príbehy do úžasného finále. Tu niečo podobné chýba, pretože hoci sa jednotlivé príbehové línie prelínajú, absentuje vyvrcholenie a záverečná emocionálna bomba. A takisto typicky rozsiahla stopáž prináša viac hluchých miest a nudnejších pasáží ako iné autorove snímky. Označenie kult a jeho postavenie v kontexte filmovej histórie Pulp Fiction neberiem, ale pre mňa ako mladého diváka to unikát nie je a neužívam si ho tak ako ostatní. Keď Tarantino, potom skôr jeho novšie diela. P. S. najslabšie úseky pre mňa osobne s Willisom, aj keď ako akčného herca ho mám rád. Highlightom jednoznačne auto a pasáž po príchode Keitela.

Piece of shit. Nikto od Pompeii nečakal žiadny premakaný príbeh, more filozofických myšlienok či úvah o zmysle ľudského života. Ale že to bude až takáto scenáristická sračka... Akože sorry, ale film obsahuje toľko nezmyslov, až zostáva rozum stáť. Pritom začína celkom pekne. Úvodné obrázky (rozumej cca jedna minúta) za podmazu krásnej hudby pohladia na duši, lenže pri nich sa súčet kladov končí. Prvá hodina bez snahy o nejaký príbeh, bez kúska nápadu a režijného oživenia, kompletne sterilná a nudná. Gladiátorské zápasy kopírujú presne to, čo sme už videli (rozumej Gladiátora), miestami sú navyše zbesilo a neprehľadne zostrihané. Postavy nezaujímavé, charaktery nerozvinuté, vzťah bez chémie a zrod lásky hlúpučký a nereálny. Herci (najmä Harrington) bez charizmy a s jediným výrazom v tvári vám nedávajú absolútne žiaden dôvod, aby ste im fandili alebo si ich zapamätali. K tomu všetko pôsobí hrozne vykonštruovane a prvoplánovo, akoby sa scenáristom nechcelo zabiť zbytočne veľa času a dali na papier prvé, čo im napadlo. Ale dobre, nejaké nutné intro do katastrofy to mať musí. Hovoríte si OK a pripravujete sa na očakávaný vrchol v podobe audiovizuálneho orgazmu. A ten aj dostanete, o tom žiadna. Z formálneho hľadiska majú Pompeii svoju kvalitu, totálna deštrukcia mesta je bombastická a monumentálna, po technickej a grafickej stránke zvládnutá na solídnej úrovni. Tu nie je dielu čo vyčítať. Lenže obsahové nezmysly sú tak do oči bijúce, že mu to jednoducho nejde odpustiť. *SPOILER* Sopka vybuchuje, zem sa trasie a mesto sa rúca, ale postavy medzi sebou bojujú, akoby sa nechumelilo. Hrdinovia utekajú, z neba padajú sopečné kamene a celé prostredie drvia na prach, keď sa zrazu zjaví nejaký nepriateľ a prírodná katastrofa utíchne, aby si ešte medzi sebou vyrovnali spory. Už som normálne čakal, že sa dočkáme happy-endu a skazu Pompeii aj niekto prežije. Chvalabohu, že až tak tvorcom zasa v hlave nedrblo. *KONIEC SPOILERU* Aj keď ten koniec... Ale nič, škoda slov. Dve hviezdy najmä za technickú stránku a za to, že tu je deštrukcia opodstatnená už na základe námetu, na rozdiel od iných snímok, kde je vyslovene samoúčelná, pretože tak to má moderný divák rád. Ale sto miliónov aj tak zbytočne vyhodených do vzduchu.

Typický Tarantino. Obsahovo i formálne. Quentin bez debaty patrí medzi najlepších scenáristov súčasnosti. V schopnosti napísať niekoľkominútové dialógy bez väčšej vaty sa mu dnes nevyrovná asi nikto. Z dva a pol hodinovej stopáže sa viac ako dve hodiny iba kecá, napriek tomu film ani na chvíľu nenudí. V dobe, kedy sú konverzačné party skôr len nutnou výplňou medzi bombastickými trikovými sekvenciami, sa takýto postup cení. Dialógy majú svoj zmysel, a hoci netlačia na pílu a priamo sa o to vôbec nesnažia, ironickým a sarkastickým podtextom dokážu veľmi príjemne pobaviť. Problémom príbehu je však fakt, že vo vás nemá čo zanechať. Užívate si každú filmársku zložku, hltáte každú jednu repliku, pri niektorých sa aj príjemne zasmejete, ale to je asi tak všetko. Bastardi tiež obsahovo pôsobia mierne nevyváženým dojmom. Majú perfektné intro, opierajúce sa o kombináciu remixu svetoznámej hudby, skvelých dialógov a úžasných hereckých výkonov. Končia veľkolepou masakrálnou akciou, čo je už Tarantinovým trademarkom. Medzi tým to ale sem-tam môže zaškrípať, najmä v druhej polovici, ale z hľadiska celkového konceptu to až tak nebolí. Zobrazenie niektorých (najmä krvavých) pasáží by tiež nemuselo byť až natoľko explicitné, ale na to sme si už zvykli. Dvoma najsilnejšími stránkami diela je súlad hudobnej stopy s obrazovou a úžasný casting. Vizuál doplnený dokonalým hudobným sprievodom mal Django a pred ním aj Bastardi. Pre milovníka dobrého audiovizuálu je to lahôdka, o to viac, že nie je premrštená digitálnymi trikmi alebo monumentálnou hudbou, ale presne tak, ako je, funguje parádne. Obsadeniu jednoznačne dominuje Waltz, ktorý predvádza nemožné a stáva sa ideálnym dôkazom toho, že aj v značne pokročilom veku možno objaviť výnimočný herecký talent. Jeho postava je fenomén (zaslúžený Oscar!), teda až na to WTF v závere, kedy z krutého nácka urobí Tarantino totálneho idiota. Chápem, že snímka je paródia a nesnaží sa tváriť prehnane vážne, ale i tak. Posledné minúty celkovo pôsobia akosi odfláknuto, akoby autor nevedel, ako to všetko ukončiť. Z castingu ďalej prekvapuje Pitt (hraný charakter mu neveríte, ale pobaví vás, predovšetkým svojim akcentom a taliančinou) a potešia mnohé ďalšie známe mená. Je akurát na škodu veci, že ich tam je požehnane, a hoci ich kreácie si môžete vychutnávať každým dúškom, vo výsledku má väčšina z nich len málo priestoru a charaktery zostávajú nevyužité. Z celkového pohľadu sú Inglourious Bastards zvláštnym filmom. Samé o sebe neponúkajú do života prakticky nič, ale vôbec sa pri nich nenudíte. A to je plus, keďže niektoré iné diela síce môžu byť prínosné, lenže vás nebavia. Pri desaťstupňovom hodnotení deväť, a hoci ma Django chytil za srdce ešte o niečo viac, môžem dať menej ako päť filmu, ktorého niektoré pasáže mám ešte v pamäti a pri pomyslení na ktorý sa stále smejem? Scenár - až na záver a možno zopár hluchších miest - par excellence. Na to, že donedávna bol Tarantino pre mňa tabula rasa, klobúk dole.

Trója je - bez ohľadu na mieru rešpektovania predlohy - typický historický veľkofilm. Technicky kvalitný, vizuálne pekný a so skutočne veľkolepou výpravou. Širokouhlé zábery na stovky plávajúcich gréckych lodí či príchod desaťtisícov vojakov sú ozdobou celého diela. Bitky monumentálne, ale niekedy pomerne neprehľadne zostrihané a sem-tam možno zbytočne urýchlené a krátke. Rozsahom a počtom však presne také, ako žáner vyžaduje a zasluhuje, akurát v istých miestach logicky pochybné (počet Myrmidonov takmer stále nemenný, rozdielna veľkosť trójskeho vojska v prvej a druhej bitke a pod.). Na pozadí sympatických antických exteriérov prináša Trója až na pár výnimiek herecký koncert mnohých slávnych mien Hollywoodu. Brad Pitt v netradičnej, ale možno životnej úlohe, charizmatický Eric Bana takisto. Práve ich vzájomný súboj je po všetkých stránkach vrcholom celého filmu a možno jeden z najlepších v rámci žánru. Vo vedľajších rolách Peter O'Toole i napriek veku naďalej výnimočný, Cox odporu hodný a sympaťák Sean Bean v jednom z mála predstavení, kedy ho vidíte aj v poslednej scéne. Akurát ten Orlando trošku špatí, ale na jeho obmedzený repertoár mimických pohybov sme si už tak nejako mohli zvyknúť. Škoda tiež toho, že solídne akčnejšie pasáže strieda príbeh, ktorý nejako veľmi za srdce nechytí a vzhľadom na slabú dynamickosť ani výraznejšie nestrhne. Dialógy sú zasa zdĺhavé a nudné. Všetkému nepridáva ani Horner, ktorého hudba je v kinoverzii doslova až iritujúca, našťastie aspoň Director's Cut to trošku vynahrádza. Celkovo je Trója stále ľahko nadpriemerný historický film, ktorý zaujme obrazovou stránkou, výpravou i bojovými scénami a ktorý je prehliadkou hereckých výkonov, ale tempo stráca v dôsledku slabšieho scenára a zbytočne rozťahaného deja. Medzi tromi a štyrmi s tým, že o vyššom hodnotení rozhoduje miestami ozajstná výpravnosť v záberoch, sympatický Pittov Achilles a perfektný súboj dvoch hlavných hrdinov. P.S. Pre lepší zážitok si pozrite predĺženú verziu. Má síce tri hodiny a môže občas nudiť, ale bitky dostávajú väčší priestor a niektoré scény robia z pôvodnej kino Tróje kompozične ucelenejší a súdržnejší celok.

Rozdiel medzi jednotkou a dvojkou spočíva v príbehu. Kým úvodný diel nemal prakticky žiadny, tu sa Evans snaží rozvíjať pomerne zložitú gangsterku. A to je ten prúser. Tvorcovia rozširujú počet postáv, pridávajú nové exteriéry a najmä výrazne zvyšujú minutáž. A to je ďalší prúser. Kým v prvom The Raid bol dej jednoduchý a predvídateľný, stále slúžil len ako nutná výplň medzi perfektnými akčnými scénami, ktoré dominovali a zaberali podstatný úsek stopáže. Tu sú - hlavne v prvých dvoch hodinách - súboje výplňou príbehových a výhradne dialogických pasáží, ktoré sú príliš rozťahané a neskutočne nudia. Záverečný zvrat síce môže prekvapiť a šokovať, ale vzhľadom na dovtedajšiu nezáživnosť postráda akýkoľvek účinok. Dopláca už na úvodnú spleť nie veľmi súvisiacich scén, pri ktorých sa strácate, postupom času vám uchádzajú motivácie konania niektorých postáv a v závere vlastne zisťujete, že o väčšine z nich neviete úplne nič. Po vizuálnej stránke ale ide naďalej o výnimočné dielo v rámci žánru. Bitky sú opäť skvelo naaranžované a choreograficky premakané, ale takmer všetky pripomínajú už videné z jednotky a ničím výraznejším ich neozvláštňujú. A je ich menej. Keď ale dôjde na záverečný fight, milovníci premakaných sado-maso orgastických lomeníc si prídu na svoje. Súboj Uwaisa so zlosynom je fakt ultimátny a po všetkých stránkach posúva technickú úroveň o triedu vyššie oproti jednotke. Škoda len, že v podobnom duchu sa nenesie aj zvyšná časť filmu. Je zaujímavé, že jednotke som vyčítal až príliš lacný príbeh, lenže v porovnaní s dvojkou bol výsledný dojem pozitívnejší. Prvý The Raid bol natočený pre zábavu a fanúšikov martial arts diel, po nečakanom úspechu sa však Evans chcel akoby priblížiť hollywoodskemu štýlu a zmyslel si natočiť veľkolepejší akčňák s premakaným príbehom a šokujúcimi zvratmi. A to je problém. Jednotka bola skromnejšia, ale strhla viac. Dvojka má parádnu poslednú polhodinu, ale predtým je to monumentálna nuda. Škoda. Čakal som viac. Trojke by možno prospelo vrátiť sa k spôsobu, akým sa prezentovala jednotka.

Veľká dilema. Po formálnej stránke je Serbuan maut totálny nárez. Milovníci akcie budú slintať blahom, súbojovými sekvenciami sa vôbec nešetrí. Kontaktná akcia je nápaditá, perfektne naaranžovaná, do detailov prepracovaná a z hľadiska choreografie patrí bez debát medzi najlepšie žánrovky vôbec. Prakticky úplne naruby prevracia doterajšie predstavy o bojových umeniach a zachádza azda až za najvzdialenejšie hranice, aké si kto dokázal predstaviť. Brutálny masaker, nad ktorým sa radšej nehodno priveľmi zamýšľať, iba si vychutnávať jeho technickú premakanosť a podarenú kombináciu hudby a vizuálu, pripomínajúce prostredie počítačových hier. Roztrasená kamera umocňuje autentickosť a strihači sa chvalabohu držia pri zemi a nešalejú tak ako v Hollywoode, takže si môžete naplno užiť pestrú prehliadku ázijských (indonézskych) bojových umení. Ako však niektorí spomenuli, problém spočíva v opakovaní už videného. V prvej polovici sa ešte kocháte parádne naaranžovanou rezničinou, v druhej sa všetko stáva len repetitívne a skĺzava do stereotypu. A hoci to má stále svoje čaro, aj vzhľadom na jednotný priestor a nemeniace sa interiéry postráda účinok z úvodu. Dej netreba rozoberať, pretože takmer žiadny nie je. Lacný, dosť výrazne predvídateľný a s kopou logických nezmyslov. Ale ber to čert, ani akčné osemdesiatky a rôzni Rambovia nedisponovali prevratným príbehom. Tento žáner je o niečom inom. A Serbuan maut toho obsahuje na mraky. Napriek tomu vo výsledku pôsobí rozpačito. Formálne a akčne doslova orgasticky, ale všetkým medzi tým kontraproduktívne. Myslenie a konanie niektorých postáv nevynímajúc. Neviem. Že ide o vysoko nadpriemerné dielo, o tom žiadna. Ako čistá žánrovka je jasnou voľbou, možno úplne na vrchole spomedzi všetkých. Ale stále má isté rezervy, najmä čo sa týka expanzie v rámci prostredia deja, ktorá by mohla poskytnúť priestor pre aspoň trochu nápaditejší príbeh a možno i väčšiu formálnu pestrosť. Štyri hviezdy s tým, že v dvojke očakávam kvalitatívny posun nahor.