mirecl

Jeden týpek tu hodnotí film Noel (Dárek z lásky) ako napodobeninu filmu Love Actually. Omyl! Treba povedať, že Noel, aj keď aj tu sú niektoré udalosti trochu pritiahnuté za vlasy, vyznieva oveľa prirodzenejšie, viac vykresľuje povahu postáv, má grády i napätie, ale čo je dôležité, aj značnú duchovnú hĺbku, ktorá spočíva hlavne v zaujímavých synchronicitách. Je to ľudsky hodnotný film a vzbudzuje nádej, že je niečo medzi Nebom a Zemou, čo nám pomáha. Naviac, nechýba tu príjemná vianočná atmosféra. Američania romantické filmy a komédie proste vedia robiť. Susan Sarandon a Robin Williams sú charizmatickí, Penélope Cruz a Paul Walker zato očarujúci a chutní. Skvelý filmík. Pozriem si ho každé Vianoce.

SPOILER! Trochu nudné a navyše s násilným humorom, a to za každú cenu (len raz som sa zasmial počas celého filmu z chuti a od srdca, a to na jednej-jedinej prirodzenej scéne), ale na konci film predsa len trochu zahreje pri srdci, lebo každý každého miluje (snáď okrem postavy Rodriga Santora a jeho nešťastnej "partnerky", ktorá sa deň aj noc stará a je k dispozícii svojmu blízkemu, o koho je v ústave aj bez nej dobre postarané - až takáto obeť v prípade nájdenia životnej lásky nie je pravdepodobná). Nie je pravdepodobné v reáli ani to, že hrdinovia budú nakoniec takí osvietení a tak rýchlo a prirodzene prejdú procesom sebauvedomenia. Film chcel zrejme ukázať rôzne podoby lásky, nie veľmi sa mu to však podarilo. Plno nasilu pospájaných scén rôznych "osudov" rôznych ľudí (aj v tomto prípade platí, že menej je niekedy viac). Ich prežívanie divák môže len hmlisto dedukovať, ale to je aj tak zbytočné, keďže film budí dojem úplnej nereálnosti konania niektorých hrdinov a udalostí. Celé to vyznieva ako nedosiahnuteľný ideál. Všetci prekypujú láskou! Film nemá šancu stať sa ani len vianočnou klasikou. Vianočný duch, vianočná atmosféra takmer žiadna! Anglickí herci sú vraj najlepší na svete, avšak zrejme skôr v divadle. Jedine Rodrigo Santoro je v úlohe hanblivého muža prirodzený a "neprehráva" zbytočne svoje scény. Avšak na obhajobu ostatných hercov treba dodať, že neprirodzené udalosti sa zrejme ani nedajú zahrať prirodzene. Jeden týpek na tomto portáli hodnotí film Noel (Dárek z lásky) ako napodobeninu tohoto filmu. Omyl! Treba povedať, že Noel, aj keď aj tam sú niektoré udalosti pritiahnuté za vlasy, vyznieva oveľa prirodzenejšie, viac vykresľuje povahu postáv, má grády i napätie, ale čo je dôležité, aj značnú duchovnú hĺbku, ktorá spočíva hlavne v zaujímavých synchronicitách. Je to ľudsky hodnotný film a vzbudzuje nádej, že je niečo medzi Nebom a Zemou, čo nám pomáha.Naviac, nechýba príjemná vianočná atmosféra. Američania romantické filmy a komédie proste vedia robiť. Nie sú to nikdy len "faktograficky" servírované udalosti, na ktoré sa stačí len dívať. Naproti tomu Love Actually veru často kĺže na povrchu. Tých "okamihov pravdy", ktoré človeka obdaria, je minimum. Ako som už napísal, je hneď jasné, že v Love Actually väčšinou ide o absolútne nereálne konanie ľudí. Vo filme je navyše strašne veľa zbytočných amplifikácií. Keď to mám nejak vysvetliť: dá sa humor robiť príjemne, kultivovane a nenútene (filmy Carry on Nurse, Carry on Matron,...) alebo násilne, vulgárne, umelo a dejovo nereálne pôsobiaco (Maléry pána účtovníka). Divák v tom druhom prípade je znásilňovaný a niekedy nevie, či sa má smiať alebo plakať nad tými hlúposťami. Horšie je, že nejaký "dobrák" vydávajúci sa za odborníka na filmové umenie napíše svoje čisto subjektívne hľadisko a všetci ostatní sa správajú ako "múdri" dospeláci z rozprávky Cisárove nové šaty. Avšak treba dodať, že Love Actually zase nie je úplne najhorší film na svete. Na to, že je to súčasný európsky fim, celkom ujde. Je to súčasný európsky priemer. Je to však skôr paródia, a to na americké happy-endové filmy. Európania si ich radi pozrú, ale súčasne sú na ne alergickí, lebo vraj vedia, že život nie je taký. Tento vnútorný konflikt spôsobuje ich konzervativizmus a u severnejších Európanov (kde patríme už aj my) aj ich depresívne ladenie. Preto za "ťažké umenie" považujú skôr menej stráviteľné, ponuré a psychotické filmy. Tieto považujú za realitu a týmto svojim nastavením si ju takú aj tvoria. Česť svetlým výnimkám !

Kúpil som si za pár centov a znovu pozrel tento film z prostredia psychiatrie pri príležitosti zrušenia jednej, už pravdepodobne neprosperujúcej videopožičovne, ale neoľutoval som. Aj druhé pozretie takmer po 2 rokoch bolo vzrušujúce, lebo medzičasom som už stihol zabudnúť dej príbehu. Pamätal som si len hrubú hlavnú líniu. Už na začiatku počas plavby na ostrov vyvolávajú tvorcovia v divákovi cit nereálnosti, keď ako v starých filmoch sa odvíja v pozadí za dvomi hlavnými hrdinami film okolia. To jest prostredie nebolo celkom reálne. Film ďalej hovorí o majstrovskej práci psychoterapeutov, ktorá nemôže byť, žiaľ, reálna ani v podmienkach izolovanej psychiatrickej kliniky. Išlo predsa o psychotického pacienta s patologickými zmenami vo vnímaní všeobecne prijímanej reality a takto postavená "psychodráma" by bola hazardom so životom a zdravím jeho samotného, ale aj so životmi a zdravím personálu a ostatných pacientov. Napriek tomu je tento príbeh fascinujúci a ako film obstojí, aj keď sme sa nedozvedeli veľa o mechanizme psychózy, len o jej obsahu, ktorý bol naozaj veľmi atraktívny. Takže "pokus" terapeutov kliniky sa nakoniec podaril, ale pacient oprávnene odmietol žiť vyliečený. T.j. v súlade s jeho anamnézou. Bolo mu však jasné, že nemôže (spoločnosť je nastavená na daný typ reality, sú tu normy, predsudky,...) a nesmie (kvôli ohrozeniu životov iných) ďalej žiť ani v snovej realite... Takže zostávala jediná, pre neho celkom prijateľná možnosť, pre ktorú sa nakoniec dobrovoľne rozhodol. Mal pravdu. Veď nás, to zn., to kým sme, vytvárajú myšlienky, ktoré máme v prítomnosti, nie až tak osobná história, ktorá je dôležitá hlavne z hľadiska príjemných spomienok. To však nebol prípad nášho hlavného hrdinu. Nakoniec, on "už" žiadnu "minulosť" ani nemal.