agency

Úprimne povedané tak trocha "upotený pátos"... čakal som od filmu hlbšiu analýzu psychickej a sexuálnej abnormality. Pri všetkej úcte sa Haneke v tomto prípade neukázal ako dôkladný sprievodca temných zákutí duše a mysle. Herecké prevedenia sexuálnej zvrátenosti hlavnej postavy (Huppert) je pre mňa príliš toporné a "insitné" . Samotný problematický vzťah medzi matkou a dcérou celý film kĺže po povrchu a v podstate nič bližšie nevysvetľuje (a ani len neproblematizuje). Dve hviezdičky za nesmrteľného Schuberta a črepiny... Po opätovnom zhliadnutí pridávam 1 a 1/2 * (pre istú naivitu), teda celkovo 3 a 1/2* (3. 1 2012).

Ako by to asi vyzeralo keby bol betlehémsky príbeh zasadený do mestského prostredia 20. storočia, Mária by bola študentkou milujúcou basketbal, Jozef taxikár a "strýko" Gabriel by priletel na lietadle s "nečakanou zvesťou"... Film svojho času vyvolal búrlivú kritiku v katolických kruhoch (pápež Ján Pavol II. svojho času povedal, že film hlboko ranil náboženské cítenie veriacich) nielen kontroverzným poňatím "svätej rodiny", ale i nahými zábermi "ikonickej Márie". Cieľom filmu však nie je prvoplánová kontroverznosť tematiky, ale skôr na biblickom podklade vykresliť kolorit filozoficko-poetických meditácií (s Dvořákovou hudbou) o vzťahu tela a duše, na druhej strane zachytiť prirodzene ľudské pochybnosti vo veciach lásky, ako je napríklad otázka dôvery a vernosti...

Otázka po existencií Boha a zmysle života nastolená v Siedmej pečati je v tomto diele rozriešená - niet žiadnej nádeje... Prázdny chrám na konci filmu odzrkadľuje smrť Boha, a službu, ktorú vedie neveriaci pastor je v podstate requiem aeternam Deo...

"Podľa Rímskeho zákona, osoba ktorá bola usvedčená zo zločinu bola odsúdená k strate občianskych práv a stala sa "civiliter mortuus" - spoločensky mŕtva (civil dead)." Nick Cave v podaní maniakálneho, sebadestrukčného väzňa vo futuristickej väznici niekde v púšti Austrálie...

Absolútne, ale absolútne nezvládnutý film o Morrisonovi, ktorý by zrejme zaplakal (alebo sa spil do nemoty) nad týmto počinom Olivera Stonea! Samotným ukazovateľom kvality je už len fakt, že zvyšní Doors sa po zhliadntutí filmu od tohto "diela" dištancovali (pozri výpoveď Manzareka: http://thephoenix.com/boston/movies/99519-interview-ray-manzarek-of-the-doors/). Morrison (Kilmer) je v ňom prezentovaný v lacnej a povrchnej póze (večne "high", s "filozofujúcim" pátosom na perách), z ktorej ide každému serióznemu fanúšikovi kapely a osobnosti Morrisona doslova zle od žalúdka. Je zrejmé, že Stone chcel nehanebne zarobiť na kulte Morrisona a zhustil celú komplexnosť jeho postavy do popcornového balenia "jašteričieho kráľa". Manzarek v podaní MacLachlana je hanebnou karikatúrou osobnosti vynikajúceho klávesistu, ale i veľkým hereckým pádom nezabudnuteľného špeciálneho agenta Dale Coopera (Twin Peaks). Zvyšné osadenstvo kapely je piatym kolesom na voze a nič nesvedčí o tom, že film je o kapele Doors. Scény z inkriminovaného koncertu v Miami sú grotesknou fraškou (pobiehajúce nahé postavy sú trápnou inštaláciou snažiacou sa navodiť orgiastický charakter koncertu) a celkovo koncertné scény pôsobia neuveriteľne pateticky a gýčovo (scéna kde Morrison po prvýkrát spieva The End a Meg Ryan ako Pamela Courson je vo vytržení je ukážkou pátosu par excellence). Filmom sa budú nadchýnať azda len pubertálni posthippies, ktorí vidia v Morrisonovi iba to čo on sám (na sklonku života) na sebe najviac nenávidel a od čoho sa chcel oslobodiť... Bol som na pochybách či dať jednu, alebo dve hviezdičky, nakoniec som sa rozhodol pre druhú možnosť len kvôli samotnej hudbe Doors a neodškriepiteľnej fyzickej podobnosti Kilmera s Morrisonom (čo je však na kvalitný autobiografický film žalostne málo). Odporúčam však ostať verný original audio nahrávkam (a Morrisonovej poézií), a nebrať tento pseudo-autobiografický film o Morrisonovi a The Doors vážne.