Turiec

Pomocou výborných hereckých výkonov rozvíja režisér príbehy mnohých nenápadných ľudí. Ľudí vo svete plnom podlosti a krutosti, ale zároveň nezištnej pomoci. Napriek nešťastiu a biede jednotlivých postáv dielo vyznieva pozitívne a vysiela príjemné posolstvo nenápadnej lásky. Obzvlášť dojemne pôsobí vzťah lekárov k dvanásťročnému dievčatku, predurčenému na prostitúciu, či scéna pri studni. Ak sa väčšmi vžijete do deja, nechajte priechod citom a nehanbite sa za slzami zastrený pohľad. Film totiž pôsobí priamo na dušu človeka a napriek tragickosti príjemne hladí. Určite patrí k najhumanistickejším Kurosawovým filmom a v mojom súkromnom rebríčku patrí medzi najlepšie. Je to jednoducho nádherný film o zložitých ľudských osudoch. Jednoznačných päť hviezdičiek.

Možno práve tento film nám pomôže pochopiť, že vojnové besnenie nie je len strohá správa v novinách ale skutočná tragédia skutočných ľudí. Rokmi môžu spomienky vyblednúť, ale v duši to stále bolí, pretože „pod tým krásnym Nagasaki je iné Nagasaki, ktoré zničila bomba.“ Zo všetkých pamätníkov vybudovaných umelcami a remeselníkmi svojou hrôzou a obraznosťou vyčnieva práve ten reálny neumelý – zvyšky pokriveného železa na školskom dvore. Vzťah generácií k životu je poznačený každodenným životom. Najstaršia generácia vo filme pôsobí tichým, vyrovnaným dojmom, najmladšia svet ešte len objavuje a idealizuje. Stredná generácia je však zaťažená hmotnými starosťami o rodinu. A často pracovná zaťaženosť a starosť o peniaze prehlušia vnútorný hlas. Zahanbia sa však, keď ich zasiahne nevinná detská otázka. Snímka nerieši to, kto je zodpovedný za zhodenie atómových bômb, ani to čo im predchádzalo. Ukazuje len vplyv bomby na život a zmýšľanie ľudí. Nezobrazuje samotné bombardovanie, ale spomienky, ktoré zostali v pamäti. Kurosawa sa opäť prejavuje ako režisér veľkolepých obrazov, ktoré uprednostňuje pred slovami. Film je hodnotený, predovšetkým niektorými americkými recenzentmi, ako nevyvážený a politicky poburujúci, pretože neukazuje japonský podiel na tragédii. Možno práve preto ho často hodnotia veľmi nízko a znižujú jeho hodnotu. Rolu babičky (s prívlastkom senilná) označujú za absurdnú a paranoidnú a samotný film za obyčajný brak. Veľmi silno z toho cítiť urazenú ješitnosť a napriek tomu, že Japonci sa pridali na stranu fašizmu, nič to nemení na tom, že bombu zhodili Američania. Aj oni by mali spoznať odvrátenú tvár svojej histórie i to, že vybombardovanie krajiny „chrabrými vlastencami“ väčšinou nemá s hrdinstvom nič spoločné. Atómové pokusy na ľuďoch sa nedajú zakryť nijakou ideologickou výhovorkou. Je to jednoducho zverstvo. A ja som podľa slov niektorých recenzentov asi senilný naivný paranoidný rasista. ...Ale som nim rád.

Za pozitívne hodnotím, že Kurosawa nerozvíja tému zlých majiteľov a vykorisťovaných nájomníkov, ktorá sa núka, ale hlavným motívom sú ľudia. Ľudia, ktorých stav nie je odzrkadlením nepriaznivého osudu, ale ich vlastného života. Tragédia príbehu nespočíva v smrti, prítomnej vo viacerých podobách, ale v bezútešnosti postavenia tých, ktorí sa do neho dostali vlastným pričinením. Starý mních im otvára oči. Obhajuje právo každého jedinca byť akceptovaný a žiť dôstojne ako človek. Zároveň však predpokladá, že sa sami pohnú z miesta. Ako to povedal jeden z postihnutých: „Povedal nám, aby sme šli, ale nepovedal kam.“

Viac než trojhodinový film o vzájomnej nedôvere a zbližovaní sa samurajov a sedliakov. Najlepšie tento vzťah vystihuje mladý Kikučio – samuraj-učeň, ktorý je sám synom sedliaka. Považuje sedliakov za pracujúcu, nečestnú, nedôveryhodnú zver. Podľa neho sú zbabelí, krutí, držgroši, hlúpi a vraždiaci. Ale kto ich takými urobil? Samuraji. „Kedykoľvek bojujete, pálite dediny, ničíte obilie, beriete jedlo, znásilňujete ženy, zotročujete mužov, zabíjate tých, ktorí odporujú.“ Charakter každého so siedmych samurajov je vyobrazený veľmi plasticky. Osobný príbeh každého z nich totiž scenáristi vytvorili ešte pred samotným scenárom, a tak doň už vlastne vstupovali „živé“ postavy. Takeši Šimura (Kambei) zahral ústrednú postavu diela s veľkou jemnosťou a eleganciou. Akcia netvorí podstatu filmu. Kurosawa sa zaobišiel bez špeciálnych efektov, výbuchov a potokov krvi i bez pridlhých šermiarskych súbojov a lacných vtipov. Bez víťazného potľapkávania, či triumfálnych póz. Táto epická óda na samurajov-roninov, ktorí bez cieľa blúdia krajinou, hľadajúc zvyšky svojej slávy, ani pri svojej dĺžke nenudí a každá scéna má svoj zmysel. Moje hodnotenie s prihliadnutím na iné Kurosawove filmy ****1/2.

Neuveriteľne stupídny seriál o tom ako čo najefektnejšie urobiť kladivom z druhého kašu. Nechápem, čo je na tom pre deti. Ja by som to žiadnemu dieťaťu nedovolil pozerať. To si vážne myslíte, že to na ne nemá ŽIADNY vplyv? Neverím... Jedna * je za výborné remeselné zvládnutie animácií a zvuku. Ale len o tom nie je film ani seriál. Inak hodnotím ako odpad odpadu!

Teletubbies nepovažujem za rozprávku. Je to skôr vzdelávací program. Je to však určené pre tie najmenšie dvoj- až troj-ročné deti. Takže je samozrejmé, že to nie je pre dospelých a tí by to (až na výnimky) ani nepozerali. Ako väčšina vecí, pod ktorými je podpísaná BBC sú Teletubbies urobené účelne a na úrovni. Tentoraz je tá úroveň určená pre malé deti. A účelné je teda aj poskakovanie a opakovanie. To je totiž to, čo je pre malé deti prirodzené. Tvorbe postavičiek predchádzali 2-ročné prípravy a sledovanie správania detí a toho ako sa učia. Tomu je prispôsobené všetko od farieb a hudby až po slovný a pohybový prejav. A malo by to byť o tom, čo deti zaujíma. Tvorcovia podľa vlastných slov pri výrobe pozorovali reakcie detí, ktoré sledovali Teletubbies, aby sa uistili, či to urobili dobre. Svojim spôsobom boli deti spolutvorcami Teletubbies a zrejme preto sú medzi nimi také populárne. Otázkou zostáva, či lokalizované verzie (slovenská a česká) dabingové firmy nejakým spôsobom konzultovali s logopédmi. Isté je však to, že práve opakovanie jednoduchých, pre nás dospelých prihlúplych, fráz je to čo deti ovplyvňuje. Ako ste sa učili rozprávať vy? Opakovaním! Samozrejme, že vychovávať majú v prvom rade rodičia, a nie TV ako "odkladací priestor", ale napríklad farby sa dajú učiť aj na "barevních pitomcích". Hodnotenie 5 si to možno nezaslúži, ale nedávam ho za seba, ale za svoju dcéru, ktorej sa to veľmi páči a trochu tým vyrovnávam nepriazeň dospelých. Apropo aj vďaka Teletubbies sa moja dcéra naučila vyslovovať jednu z najťažších hlások - L. Vďaka Ti Lála. Už nevie povedať len asi najťažšie - R. Takže ak niekde dávajú TeRetubbies, v ktorom vystupuje Rára, dajte mi vedieť. PS: Ja považujem Pokémonov za ďaleko škodlivejších a "kartóny" typu Tom a Jerry, kde je jediným zmyslom rozbiť druhému hlavu kladivom by som dieťaťu nikdy nedovolil pozerať. Nech žijú staré dobré rozprávky.

Film je plný symbolov a alegórií. Špinavý rozkladajúci sa močiar, ktorý oddeľuje doktora od nečistoty mesta je brilantným zobrazením nielen stavu v meste ale aj chaosu povojnového Japonska. Je odrazom korupcie v meste a v jednej z prvých scén vidíme ako sa v ňom hrá skupinka detí (budúca generácia). Doktor ich vyháňa a neskôr jedného z chlapcov upozorňuje, aby hlavne z močiara, do ktorého neustále pribúda nový odpad, nepili vodu, lebo ochorejú. Boj gangstra Macunagu s tuberkulózou je symbolicky zobrazeným bojom s vlastným vnútrom. Boj o vnútro - vlastnú dušu chvíľu prehráva a chvíľu vyhráva, čo sa prejavuje zmenou jeho zdravotného stavu.

Výborne spracovaný scenár. Hudba (Ravelovo Bolero) a obsadenie spolu s Mijagawovou skvelou kamerou pôsobia veľmi sugestívnym dojmom. V snímke sa používajú dlhé a pomalé zábery a i napriek pomalému rozohrávaniu deja režisér všetko (štyri pohľady na vec i scénu pod bránou) zmestil do necelých 90 minút. Snímka získala Zlatého leva na MFF v Benátkach a Oscara za najlepší zahraničný film zaslúžene. Európsky divák si však musí zvyknúť na Mifuneho živelné stvárnenie postavy (poskakovanie a šialený smiech). Kurosawa poukazuje vo svojom nadčasovom filme na to, že mnohí máme radšej sami seba ako čistú pravdu, a radšej klameme nielen iných, ale aj sami seba, len aby sme vyzerali lepší, čím sa vlastne stávame horšími. Ani smrť nemusí človeka zmeniť natoľko, aby začal stavať pravdu nad všetko iné, takže i správy spoľahlivého média môžu sprostredkovávať mylné predstavy zo záhrobia. Hovorí tiež o tom, že smrťou sa všetko nekončí a zomrelý neprestáva vnímať svet. Častokrát však svoje okolie vníma ako temnotu, do ktorej sa náhle vlastným pričinením dostal. V celom filme vystupuje len 8 postáv + dieťa. Samotný súd je zobrazený zaujímavým spôsobom. Kamera sníma scénu z pohľadu sudcu. Nevidno ho, ani nepočuť jeho otázky, ale len odpovede predvolaných. Svedkovia vypovedajú priamo do kamery, akoby Kurosawa staval diváka do pozície sudcu.

Majstrovské spracovanie divadelnej hry Macbeth. Skvelé herecké výkony dvoch japonských legiend Toširo Mifuneho a Isuzu Jamadaovej (pani Asidži – Lady Macbeth). Dôležitú úlohu vo filme zohráva i klasické japonské aristokratické divadlo „nó“, ktoré spolu s tradičnou japonskou hudbou umocňuje prebiehajúci dej na plátne. Nezabudnuteľnými zostávajú záverečné scény Pavučinového lesa a lukostrelcov.