Sancty

Neuveriteľné panoptikum hoviad. Absurdné dva roky prázdnin odohrávajúce sa v dobe, kedy mnohým moc do smiechu nebolo. Na rozdiel od ubíjajúceho Tankového práporu nonstop zábava. 9/10

Na prvé pozretie obstojná zábava, druhé som už celkom odzíval. Nebyť scén s baranom idem s hodnotením ešte nižšie.

Bagiński opäť nesklamal. Ohromný vizuál podfarbený výbornou hudbou a zaujímavo podaným príbehom. Toto si sonda Rosetta rozhodne zaslúžila. 7/10

Keď sa celoživotné dielo stane prekliatím. Vo svojej podstate jednoduchý ale za to veľmi silný príbeh. Stačí úvodný prelet scénou - inak také poznávacie znamenie u tohoto nadmieru šikovného tvorcu - a má vás v hrsti. U mňa to teda v prípade Bagińského zaručene funguje.

Tak týmto šialeným kraťasom si ma Bagiński získal. Nádherne morbídne. Že by nenapísaná kapitola Sun-c´ovho Umenia vojny?

Formálnej stránke niet čo vytknúť, obsahovej už áno. Nejednoznačný a ťažšie uchopiteľný dej mi bráni ísť s hodnotením do nebeských výšin.

Také filmové drabble. Nahodiť scénu, vytvoriť atmosféru a celé to vypointovať na čo najkratšej ploche. Slušná prvotina.

Zatiaľ čo v jednom kúte divokého západu chľastá Fiala kolaloku, v inom žerie Nero cibuľu. Tá už síce neštípe toľko ako v dobe videokaziet ale stále celkom šmakuje.

Pozerateľný plagiát, ktorý si dosť vypožičiava z Prekliateho ostrova (Shutter Island), Tých druhých (The Others) a čo to aj so Silent Hill. Škoda nadmieru nesympatického Craiga a finále, ktoré tomu všetkému snaženiu dáva ranu od chrbta. Pritom do veľkého zvratu je to celkom pohlcujúce.

Zas ďalší veľmi zľahka nadpriemerný Aja. Okrem Zrkadiel (Mirrors) ma tento chlap stále nepresvedčil o svojich kvalitách, hoci viem, že talentu má na rozdávanie a raz mi poškriabe zrak poriadnym ostrím. S krvou to vie ako nikto široko ďaleko, len s tým ostatným stále zaostáva. Ale možno je problém niekde inde, napríklad v scenároch, prípadne v hercoch alebo, čo je najskôr nepravdepodobné, vo mne samotnom (pche). Už Hillova predloha nebola nič extra, a to myslím nič extra medzi solídne napísanou rutinou, takže asi sa zrejme nebolo moc čoho zachytiť lenže kniha obsahovala aj nejaké tie napínavé scény, dokázala vydolovať čo to z emócií alebo vytiahla zo spomienok huncútstva, ktoré som ako decko povyvádzal (pri scéne jazdy na vozíku som si vybavil svoju jazdu na podobnom kovovom monštre v starej schátranej tehelni na okraji obce). Film toto všetko postráda, hoci dal zas vyniknúť zábavným scénam, ktoré pre zmenu v písanej forme nezabrali ako mali. Aja, ja stále čakám.