Vpred smrteľne pomaly

Nákladná loď sa plaví po pustej hladine mora. Zdanlivo bez cieľa. Zdanlivo? Vrcholne enigmatické podobenstvo osamelosti človeka i stroja v postindustriálnom kapitalizme má v rovnakej miere blízko k technopesimistickému sci-fi ako k romantickému maliarstvu. Príbeh, tvorený takmer výlučne pohybmi robotníkov, strojov, krajiny a samotnej lode, sugeruje výsostne estetickým spôsobom dojem absolútnej opustenosti a vykoľajenosti. Upokojujúci rytmus vťahuje diváka do úplne nového, neznámeho sveta. Pomaly sa vynára otázka: Nejde azda o úplne poslednú loď ľudstva, ktorá nesie ako bremeno šialenú úlohu udržať v chode to, čo už dávno nedáva zmysel? (MFFK Febiofest)