A Story in Third Person
Obsahy(1)
Zuzi Braunová a jej sestra Agi prežívali v Košiciach tridsiatych rokov šťastné detstvo a dospievanie, až kým neprišla vojna a ich rodina sa rovnako, ako tisíce ďalších židovských rodín, stala obeťou perzekúcií. Zuzi sa však podarilo zachrániť nielen svoj, ale aj sestrin život. Po rokoch sa opäť vracia na miesta svojho detstva a dospievania, aby vyrozprávala svoj príbeh, nedokáže ho však rozprávať inak, ako príbeh, ktorý sa stal niekomu inému - príbeh v tretej osobe. (STV)
(viac)Recenzie (2)
Pozrel som si nový film o holokauste nie na Slovensku, ale v Košiciach. Košice boli počas druhej svetovej vojny súčasťou Maďarska, vďaka čomu aj košickí Židia si požili dlhšie, ba zdalo sa, že už to tak vydrží aj do konca vojny. Maďarsko na rozdiel od Slovenského štátu, ktorý väčšinou vykonal deportácie Židov už v roku 1942, ich odkladalo. 19.3.1944 po obsadení nemeckými vojskami sa všetko zmenilo. Z Košíc odišli 4 transporty so židmi. V poslednom 3.6.1944 aj rodina advokáta Weissa. Trvalo mi viac ako 40 hodín usilovnej práce, pokiaľ som sa z deja a podania tohto dokumentu trocha spamätal. Dokument vystihuje 19 mesačnú anabázu holokaustom pre mladšiu a staršiu dcéru košického advokáta Artura Weissa. V úvodnej scénke kde mladšia dcéra Žužu (Suzanne) približuje svoj vek uvádza, že má v roku 2016 fyzických 86 rokov (čo je ročník 1930). Ale v scénke z vojenskej nemocnice v Tambove (Sovietsky zväz) v roku 1945 tvrdí, že mala 17,5 rokov, čo mi vychádza na ročník 1927 až 28. Celý dokument je zložkou poloprávd, neprávd a vymyslených udalosti a divím sa, že Izrael sa na túto cestu nekvalitného dokumentu podujal. Koncentračný tábor Stutthof nemohol ani nebol otvorený 1.9.1939. Celá rodina niekedy v apríli 1944 s malým batôžkom odišli do košického geta, ale geto bolo otvorené od 1. do 13. mája 1944 (iná situácia bola v tehelni). Hlavná aktérka dokumentu, nemá vytetované číslo. Ale riaditeľ Múzea židovskej kultrúry Pavol Mešťan tvrdí, že to neexistovalo. Každý, kto prišiel do Auschvitzu, skončil so svojim menom. Prestal byť človekom pod menom. Bol len obyčajným číslom. Z Osvienčima mamu a dcéry previezli do Estónska a hneď sa pešo vrátili do Lotyšska do pracovného tábora (prečo išli späť) Dundaga v oblasti Courlande (31.7.1944). Odtiaľ pokračovali do pracovného tábora Salaspils a Kaiserwald. Po vstupe Červenej armády do Lotyšska 5.8.1944 sa presúvali do koncentračného tábora Stutthof do Poľska. V jeho pobočke Gutowo ochorela jej sestra Agi a z pochodu smrti odtiaľ niekam do Nemecka utiekli (podrobne to opisuje vo svojich spomienkach Anita Franková). Ďalší osud sestier, prvá pomoc po vstrieknuti jedu do rúk, útek z ťažko chorou sestrou bez akejkoľvek pomoci, neznámy pobyt do oslobodenia Červenou armádou, je už málo pravdepodobný. Škoda tohto dokumentu, mal obrovský potenciál z ktorého sa dalo vyrobiť kvalitný historický presný dokument. ()
Príbeh v tretej osobe je vôbec jeden z najlepších spomienkových dokumentov, aké boli o druhej svetovej vojne natočené. A hoci príbeh chvíľami vyznieva chaoticky, ako keď sa človek zahĺbi do svojich spomienok a preskočí od jednej udalosti k druhej, a občas akoby bol dej až príliš zrýchlený, táto sympatická staršia dáma si okamžite podmaní srdce diváka svojou niekdajšou vytrvalosťou a húževnatosťou a zároveň tak obrovským citom a ľudskosťou. Je priam neuveriteľné, aké hrôzy súvisiace s holokaustom dokázali tí najvytrvalejší prežiť, a tak ako táto nádherná dáma, napriek všetkému necítiť hnev, odosobniť sa a rozprávať svoj smutný a žalostný príbeh akoby v tretej osobe. ()