Frank

„My name is Frank Siiiiidebottom..!“ Když radost a vášeň z tvůrčí činnosti ustoupí nereálným ambicím, je konec. „Hudební“ bromance sázející na divnost, odlišnost a vědomí pokřivenosti virální popularity, Fassie „mám velkou hlavu jak pytel od banánů“ zase jednou úřaduje, ale celé mi to přišlo jako brnkání na gumičky natažené přes krájecí prkénko.. (20.03.2015)

Na první pohled a podle plakátu se tenhle film tváří spíš bláznivě, než vážně. Pravdou ale je, že Frank je v podstatě takový decentní příběh jednoho bojácnýho kluka, který je ale geniálním umělcem ve skrytu duše. No a tenhle kluk se jmenuje právě Frank a hraje ho asi jeden z nejlepších herců současnosti – Michael Fassbender, který nejenom, že umí hrát tak, že div rozsápe svou sexuální duši, on dokonce umí i docela obstojně zpívat. A chvílemi ty jeho popěvky spolu s tím textem připomínají Jima Morrisona na tripu. I když Frank nebyl zase tak úplně na tripu a to i přesto, že se skrývá za umělou obří hlavou. (16.07.2015)

[AFF 2014] Hľadanie geniality cez priemernosť a snahu vyvolať dojem divnosti nefunguje. Odpichnúc sa od obsahu distribútora, tak ako je Frank rádoby muzikant, Frank je rádoby film, ktorý nerozumie hudbe, divákovi ani vlastnému pseudoposolstvu (chcelo by sa použiť otrepanú frázu, že je tým, čo sám kritizuje). Aspoň, že reflektuje virtualitu a realitu sociálnych sietí. 40% (30.06.2014)

Fassbender s papierovou hlavou, spieva a hrá v polohe, v akej sa doteraz ešte neukázal. Tento netradičný film má výborný nápad a rozbeh, zo začiatku som sa uchechtávala vkuse, po nástupe tragickejšej roviny všetko akoby stratilo šťavu a pár vtipných scén už nezachránilo fakt, že to celé akosi klesá na duchu. Domhnall Gleeson sa geniálne hodí do podobných lúzerských rolí, od čias Harryho Pottera z neho vyrástol zaujímavý a zapamätatelný typ herca. Nebyť množstva hluchých miest, dalo by sa z toho vyťažiť ešte viac, no i takto som spokojná. (05.01.2015)

[SFF 2014, Sydney] Vtipné to v niektorých momentoch určite je (hlavne scény s Maggie Gyllenhaal), ale domnievam sa, že vyššie ambície - o ktoré sa tu Abrahamson očividne snažil - naplnené neboli. O komplexnejšom podchytení témy mainstream vs alternatíva možno tiež len pochybovať, kedže sa nám tu jednotlivé výstupy scvrkávajú do úsečných (a kategorických) povzdychov typu "zlý mainstream - hudba pre popularitu" a "dobrá alternatíva - hudba od srdca". Vždy som bol radšej za to druhé, ale toto mechanické stavanie do kontrastu dvoch odlišných sfér, mi príde krátkozraké a tým pádom veľmi rýchlo zabudnuteľné. Ako osobná dráma o Frankovi by to na mňa asi zapôsobilo viac, lenže v tomto smere sa niečo významné začalo črtať až na samom konci a než som sa stačil nadýchnuť, bol koniec…a ešte k tomu - vzhľadom na predošlé dianie - až moc dojemný. Chápem, že tento element pre režiséra primárnym nebol a skôr sa sústredil na ono vytýčenie hraníc v rámci diametrálne rozdielneho zmýšľania a tragikomické zdôraznenie následkov vzájomného nesúladu, ale pokiaľ by som mal definovať "nadmernú spokojnosť" na filmovom pôdoryse hudobnej revolty, resp. niečoho kde sa oslavuje kreativita, už vyššie spomínaná hudba od srdca či iný pohľad na vec, tak dávam prednosť napríklad škandinávskému polostrovu a to konkrétne podarenému žánrovému cross-overu "Sound of Noise". Jedná sa síce o dva nezlúčiteľné koncepty, no podstata je pre najmenšom obdobná a spracovanie dua Ola Simonsson/Johannes Stjärne Nilsson mi sedí proste viac. (10.06.2014)