Ruma Maida

Ďalší z indonézskych filmov, v ktorom sa otvorene pracuje s motívom národnej hrdosti, potreby poznania a váženia si vlastnej minulosti,ale aj nutnosti poskytnúť vzdelanie ako základný pilier pre slobodu ducha, ktorý zas je hlavnou oporou slobodného národa. Z bratislavskej prehliadky 2011 popri Cin(t)a a Euphoria rozhodne najsilnejší film, prezrádzajúci filmára, ktorý má jasnú predstavu, čo chce povedať a aj ako to povedať. Využíva veľmi prostú symboliku starého domu, v ktorom Maida učí deti z ulice a ktorý chce jeho nový majiteľ, veľký investor, zbúrať a postaviť na jeho mieste modernú, funkcionalistickú budovu, betónovú kocku. Maida spolu s najatým architektom, na prvý pohľad zamilovaným nielen do stavby, ale i do dievčiny, pátrajú po minulosti domu a zistia, že v nej žil autor piesne, ktorá mala kľúčovú rolu v boji Indonézie o nezávislosť spod Holanďanov i Japoncov počas 2.svetovej vojny. Napriek naivným, resp. naivno patetickým momentom, je však rozprávanie vedené v dvoch časových líniách, vlasnte koherentné. Štylisticko-technicky film trochu padá na pre mňa nepochopiteľnom strihaní zvuku súčasne s obrazom (zjavné najmä pri scénach v jednom priestore, kedy sa v ňom nástrihom zjaví auto, ktoré sme nepočuli, hoci sme boli tak dva metre od..), ale začínam mať pocit, že náhle strihy, nelahodiace nášmu oku (bez ohľadu na napozerané aj ázijské veci), sú jednoducho miestna záležitosť, podobne ako "silné" herectvo v momentoch emocionálne vypätých podporených ešte emotívnejšou hudbou. (02.04.2011)