Réžia:
Martin ŠulíkKamera:
Martin ŠtrbaHudba:
Vladimír GodárHrajú:
Juraj Paulen, Anton Vaculík, Vilma Cibulková, Csongor Kassai, Jiří Pecha, Jakub Rada, Lukáš Miškovič, Ivan Martinka, Marián Labuda st., Jan Kraus (viac)Obsahy(1)
KRAJINKA - to je mozaika tragikomických historiek, ktoré priniesol a odvial čas. Príbehy prostých ľudí na malom kúsku Slovenska, vo vymierajúcej lokalite, mapujú ľudské osudy v histórii a históriu v ľudských osudoch počas šesťdesiatich rokov, kedy sa rodia a umierajú generácie, ľudia sa stretávajú a strácajú, prežívajúc svoje každodenné radosti a trápenia. Vojny, prevraty a iné dramatické udalosti doliehajú na osudy obyčajných ľudí v tomto zabudnutom kúsku zeme skôr v podobe tragikomických nedorozumení a zápletiek, ako s tragickým dosahom. Lebo postavy a postavičky Krajinky žijú svojskou životnou filozofiou a bizarnou schopnosťou vzdorovať "rušivým" vplyvom. Stretneme sa s temperamentnou vdovou, ktorá odmeňuje svojich milencov časťami hodinárskej zbierky po manželovi, s dvojicou malých výtržníkov, ktorí svojou vynaliezavosťou spôsobia počas vojny svojim rodičom mnoho starostí a ani v dospelosti nezaprú svoju schopnosť vymýšľať si husárske kúsky. Spoznáme aj obetavého doktora Rotha, ktorý dokáže zachrániť takmer zázrakom dieťa pred udusením a po rokoch sa vracia do rodiska už iba ako memento vyvraždenej židovskej rodiny. Konajú sa aj iné "zázraky" - hluchonemý pastier prehltne hada, no šikovní kováči v dielni dokážu plaza znova vylákať na svet. Žobrák Cyril Polka po nevydarenej krádeži tiež unikne z nedôstojného väzenia iba zázrakom. Zoznámime sa aj s trojicou veselých remeselníckych majstrov, ktorých neopúšťa optimizmus ani vo chvíľach, keď prichádzajú v novom režime o živnosť. Žije tu aj bitkársky starý mládenec, ktorý sa bojí iba svojej drobnej mamičky. A mnohí ďalší hrdinovia svojich trpko - smiešnych príbehov tu vytvárajú svojský svet, bytostne sa dotýkajúci ľudskej emocionality a často kurióznej podoby vzájomnej spolupatričnosti. S istou nostalgiou, jemným humorom a predovšetkým nesmierne citlivým zobrazením ľudských charakterov a osudov, prichádzajú tvorcovia filmu pred vnímavého diváka, aby sa prihovorili jeho skúsenosti cez celé generácie. Záverečný diel filmu, ktorý je príbehom krajiny, ktorá možno natrvalo zmizla z mapy. Tvoria ho historky ľudí, čo v nej žijú. Historka nechce byť históriou. A predsa sa z jednotlivých osudov postupne splieta obraz doby, jej hviezdnych chvíľ a tragických okamihov. Na osudoch vidiečanov (malého Imriška, vojačika Cypra, tuláka Cyrila, doktora Rotha, krajčíra Ondráša, pytliaka Kormana a ďalších) a ich každodenných, s láskou a humorom rozprávaných príbehoch môžeme pozorovať plynutie času a zmeny, akými život v kraji prešiel od dvadsiatych do sedemdesiatych rokov minulého storočia. (oficiálny text distribútora)
(viac)Recenzie (44)
Chceme-li škatulkovat, je filmová kronika jakýmsi malým subžánrem, který nás zpravidla seznamuje se životem prostých lidí žijících na určitém místě, ať už fiktivním nebo konkrétním a zachycuje delší časové období tak, jako to kroniky ve všech formách dělají. Seznamuje nás s obyčejnými lidičkami, kteří by jinak zapadli do propadliště dějin a je jen na nás, jak ochotně je přijmeme. Vnímavý divák si může z vyprávění odnést do dnešního uspěchaného světa trochu pokory a třeba i ponaučení a divák povrchní je prostě nazve burany.. Martin Šulík vsadil na velice poetické vyprávění, Štrbovu senzibilní kameru, výtečné herce a u mne tak uspěl víc, než u daleko protěžovanější Zahrady. Tím víc je pro mne záhadou proč se na jeho hlavu snesla kritika především slovenských komentátorů… ()
Nebyla to krajina, spíš krajinka, nežili tam lidé, spíš lidičky a možná se nic z toho vůbec nestalo. Martin Šulík je zcela unikátní osobností současného slovenského filmu. Tak trochu zamyšlený snílek, tak trochu obyčejný venkovský „chalan“. Poeticky vypráví o prostých lidech s nadhledem sobě vlastním. Jednoduché, až prostoduché dialogy (-Ukaž cecky? -Co za to?) dokáže zarámovat nádherně stylizovanou vizuální stránkou, někdy na hranici grotesky, jindy dobového dokumentu. K čemuž mu velmi napomáhá snová kamera Martina Štrby, kontrastující s hravou hudbou Vladimíra Godára. Krajinku tvoří několik lidových historek, které ovšem nemají vypovídat ani tolik o době, jako o lidech, kteří ji žili („historky netvoří historii“). V tomto ohledu připomíná Hřebejkovy tragikomické návraty do minulosti (Musíme si pomáhat, Pelíšky). Hlavním problémem celého filmu je nesoudružnost. Všechny povídky sice spojuje místo, ne tak režisérovo nahlížení na ně. Stále smutnější ladění sice můžeme brát jako jistou formu civilizační sebedestrukce, ale jelikož nám vypravěčův hlas neposkytuje žádná vodítka, lze o tom skutečně jenom spekulovat. Krajinka v žádném případě není špatnou lidovou komedií, je to neobyčejně kouzelná mozaika lidských osudů, na které jsou nejkrásnější bohužel jenom segmenty, nikoliv celky. A minimálně tento dialog si z ní budu pamatovat navždy: -Dýchá -Má naopak hlavu -Měli bychom mu ji otočit -„křup!“ -Už nedýchá. 75% ()
Šulík nastavil chrbát, všeobecnému trendu rozprávať film ako snahu vnútiť divákovi stotožnenie sa s hlavnými hrdinami deja. V jeho podaní je hlavným hrdinom krajina. Je jej jedno kto aký je alebo, akými spôsobmi ju ľudia trápia (dve svetové vojny). Ona tu zostane navždy a zo všetkých rán sa vylíže. Neprikláňa sa na nikoho stranu a iba rozpráva to, čo sa v nej povedalo. Presne takýto postoj zaujal samotný režisér. Podľa môjho názoru je to presne to, čo dokáže postaviť európska kinematografia oproti americkej. Nesnažiť sa divákovi nanútiť svoj subjektívny uhol pohľadu. ()
Píšem komentár a hodnotím až dnes, 16.2.2015. Krajinku som však videl podľa mojich písomných "filmových" zápiskov, ktoré sem konečne opäť nahadzujem, 25.9.2000. Bolo to v kine Istropolis a bol to môj PRVÝ FILM v bratislavských kinách po prijatí na VŠ. (Multiplexy vtedy ešte neboli.) Prvý z mnohých. Pravdu povediac, z filmu si dnes pamätám len gombíky saka na chrbte Jana Krausa. Neviem čo sa mi na ňom tak strašne páčilo, ale asi páčilo, lebo som vtedy hodnotil za 100 percent. A Krajinka bol aj môj prvý film, ktorý som videl z premietačskej kabíny FK 901. To bolo 15.11.2000...Ale aká nostalgia.... Z oboch predstavení mám lístky pred sebou....Aj dnes dávam 100 percent... ()
Tak, ako ostala krajinka vo filme zabudnutá, ostal medzi slovenskými filmami zabudnutý aj tento skvost, pre mňa porovnateľný so Záhradou. Atmosféra, ktorej okrem iného napomáha Romančíkov veľmi príjemný hlas, či výborná kamera, je veľmi podmanivá a vďaka nej je každá jedna poviedka niečím výnimočným. Mne osobne do celku úplne nepasovala časť s hadom, vyzeralo to skôr ako nejaká poviestka zo stredoveku a nie príbeh z 20.storočia. Všetko ostatné je úžasné sledovanie a počúvanie toho, ako krajinka stráca svoju identitu a ľudia v nej sú postupom času čoraz viac strhanejší životom. 9/10 ()
Reklama