Réžia:
Martin ŠulíkKamera:
Martin ŠtrbaHudba:
Vladimír GodárHrajú:
Juraj Paulen, Anton Vaculík, Vilma Cibulková, Csongor Kassai, Jiří Pecha, Jakub Rada, Lukáš Miškovič, Ivan Martinka, Marián Labuda st., Jan Kraus (viac)Obsahy(1)
KRAJINKA - to je mozaika tragikomických historiek, ktoré priniesol a odvial čas. Príbehy prostých ľudí na malom kúsku Slovenska, vo vymierajúcej lokalite, mapujú ľudské osudy v histórii a históriu v ľudských osudoch počas šesťdesiatich rokov, kedy sa rodia a umierajú generácie, ľudia sa stretávajú a strácajú, prežívajúc svoje každodenné radosti a trápenia. Vojny, prevraty a iné dramatické udalosti doliehajú na osudy obyčajných ľudí v tomto zabudnutom kúsku zeme skôr v podobe tragikomických nedorozumení a zápletiek, ako s tragickým dosahom. Lebo postavy a postavičky Krajinky žijú svojskou životnou filozofiou a bizarnou schopnosťou vzdorovať "rušivým" vplyvom. Stretneme sa s temperamentnou vdovou, ktorá odmeňuje svojich milencov časťami hodinárskej zbierky po manželovi, s dvojicou malých výtržníkov, ktorí svojou vynaliezavosťou spôsobia počas vojny svojim rodičom mnoho starostí a ani v dospelosti nezaprú svoju schopnosť vymýšľať si husárske kúsky. Spoznáme aj obetavého doktora Rotha, ktorý dokáže zachrániť takmer zázrakom dieťa pred udusením a po rokoch sa vracia do rodiska už iba ako memento vyvraždenej židovskej rodiny. Konajú sa aj iné "zázraky" - hluchonemý pastier prehltne hada, no šikovní kováči v dielni dokážu plaza znova vylákať na svet. Žobrák Cyril Polka po nevydarenej krádeži tiež unikne z nedôstojného väzenia iba zázrakom. Zoznámime sa aj s trojicou veselých remeselníckych majstrov, ktorých neopúšťa optimizmus ani vo chvíľach, keď prichádzajú v novom režime o živnosť. Žije tu aj bitkársky starý mládenec, ktorý sa bojí iba svojej drobnej mamičky. A mnohí ďalší hrdinovia svojich trpko - smiešnych príbehov tu vytvárajú svojský svet, bytostne sa dotýkajúci ľudskej emocionality a často kurióznej podoby vzájomnej spolupatričnosti. S istou nostalgiou, jemným humorom a predovšetkým nesmierne citlivým zobrazením ľudských charakterov a osudov, prichádzajú tvorcovia filmu pred vnímavého diváka, aby sa prihovorili jeho skúsenosti cez celé generácie. Záverečný diel filmu, ktorý je príbehom krajiny, ktorá možno natrvalo zmizla z mapy. Tvoria ho historky ľudí, čo v nej žijú. Historka nechce byť históriou. A predsa sa z jednotlivých osudov postupne splieta obraz doby, jej hviezdnych chvíľ a tragických okamihov. Na osudoch vidiečanov (malého Imriška, vojačika Cypra, tuláka Cyrila, doktora Rotha, krajčíra Ondráša, pytliaka Kormana a ďalších) a ich každodenných, s láskou a humorom rozprávaných príbehoch môžeme pozorovať plynutie času a zmeny, akými život v kraji prešiel od dvadsiatych do sedemdesiatych rokov minulého storočia. (oficiálny text distribútora)
(viac)Recenzie (44)
Krajinku jsem viděl kdysi v televizní verzi. Šlo o soubor povídek, z nichž mě některé zaujaly velmi a pamatuji si je dodnes. Naopak některé byly rychle zapomenuté. Příběh byl svým vyzněním spíš smutný, byl o jednom zapomenutém místě kdesi na Slovensku, kterým se prohnala válka a všechny obyvatele poznamenala. Občas ale problesk milý úsměv v podobě povedeného mini příběhu jednotlivce. Například o vojákovi, který dostal za milostné dobrodružství se starší vdovou hodinky. :-) Martin Šulík je vcelku plodný režisér, od kterého jsem zatím překvapivě viděl jen jeden film. To v budoucnu určitě napravím a na něco mrknu. Krajinka měla své dobré momenty a jsem zvědavý, jak se režisérovi vedlo v dalších jeho filmech. ()
Nebyla to krajina, spíš krajinka, nežili tam lidé, spíš lidičky a možná se nic z toho vůbec nestalo. Martin Šulík je zcela unikátní osobností současného slovenského filmu. Tak trochu zamyšlený snílek, tak trochu obyčejný venkovský „chalan“. Poeticky vypráví o prostých lidech s nadhledem sobě vlastním. Jednoduché, až prostoduché dialogy (-Ukaž cecky? -Co za to?) dokáže zarámovat nádherně stylizovanou vizuální stránkou, někdy na hranici grotesky, jindy dobového dokumentu. K čemuž mu velmi napomáhá snová kamera Martina Štrby, kontrastující s hravou hudbou Vladimíra Godára. Krajinku tvoří několik lidových historek, které ovšem nemají vypovídat ani tolik o době, jako o lidech, kteří ji žili („historky netvoří historii“). V tomto ohledu připomíná Hřebejkovy tragikomické návraty do minulosti (Musíme si pomáhat, Pelíšky). Hlavním problémem celého filmu je nesoudružnost. Všechny povídky sice spojuje místo, ne tak režisérovo nahlížení na ně. Stále smutnější ladění sice můžeme brát jako jistou formu civilizační sebedestrukce, ale jelikož nám vypravěčův hlas neposkytuje žádná vodítka, lze o tom skutečně jenom spekulovat. Krajinka v žádném případě není špatnou lidovou komedií, je to neobyčejně kouzelná mozaika lidských osudů, na které jsou nejkrásnější bohužel jenom segmenty, nikoliv celky. A minimálně tento dialog si z ní budu pamatovat navždy: -Dýchá -Má naopak hlavu -Měli bychom mu ji otočit -„křup!“ -Už nedýchá. 75% ()
Typicky šulíkovská koláž mapujúca históriu "krajinky" na príbehoch jej obyvateľov obsahujúcich viac či menej skrytú vtipnú pointu. Ich príbehy ho si samostatné sú predsa len prepojené. Produkcia je kvalitná, výborne podfarbujúca príbehy špecifickou atmosférou nezvyčajnej obyčajnosti. Herci svojimi výkonmi do tejto atmosféry výborne zapadnú. 75% ()
Jako sled 8 kratkych filmu po sobe to nebylo spatne, nelibila se mi akorat povidka s Galatikovou, jinak vsechny mely svuj smysl a kolikrat i vtipnou pointu. Chybou vsak je, ze tyto povidky nepusobi jako celek a to hodne snizuje hodnoceni snimku. Pribehy se odehravaji na stejnem miste, avsak krome nediegetickeho vypravece a generacni navaznosti v podobe postavy Jiriho Schmitzera (coz je pri takovem mnozstvi postav velice malo) to divak nepozna. Chybi tam motivy, ktere ho k tomuto presvedceni spolehlive dovedou, aby se nemusel spolehat pouze na vypravecovy informace. Filmovy prostor je velice relativni a ukolem tvurce v tomto pripade melo byt ho divakovi co nejvice odrelativizovat, aby bylo mozno videt prave tu krajinku, ktere byl film zasvecen, a ne 8 puvodnich scenerii nekde z venkova. ()
Šulík nastavil chrbát, všeobecnému trendu rozprávať film ako snahu vnútiť divákovi stotožnenie sa s hlavnými hrdinami deja. V jeho podaní je hlavným hrdinom krajina. Je jej jedno kto aký je alebo, akými spôsobmi ju ľudia trápia (dve svetové vojny). Ona tu zostane navždy a zo všetkých rán sa vylíže. Neprikláňa sa na nikoho stranu a iba rozpráva to, čo sa v nej povedalo. Presne takýto postoj zaujal samotný režisér. Podľa môjho názoru je to presne to, čo dokáže postaviť európska kinematografia oproti americkej. Nesnažiť sa divákovi nanútiť svoj subjektívny uhol pohľadu. ()
Reklama