Réžia:
Mijke de JongKamera:
Ton PetersHudba:
Paul M. van BruggeHrajú:
Elsie de Brauw, Marcel Musters, Stijn Koomen, Jeroen Willems, Joan Nederlof, Jennifer Jago, Shireen StrookerRecenzie (2)
Film sa zaoberá naraz hneď viacerými témami, ktoré sú ale navzájom prepojené jemnými vláknami medziľudských vzťahov. Je to v prvom rade fenomén súčasnosti: Hikikomori, ktorý je najviac rozšírený v Japonsku, kde zasahuje do značnej časti mladej dospievajúcej populácie v rôznych stupňoch závažnosti. Prejavuje sa utiahnutím sa jedincov do svojich izieb, odmietajúc vychádzať na verejnosť, či komunikovať inou ako virtuálnou cestou ako reakcia na veľmi vysoké nároky a očakávania okolia v extrémne súťaživom spoločenskom prostredí. Tu je zasadený do súčasného Belgicka, rozpadajúcej sa rodiny zloženej z otca spisovateľa hedonistu liberála, životom ranenej matky a ženy, ktorá vychováva sama syna, ktorý prepadol fascinácii východnými kultúrami a syndrómu Hikikomori. Táto disfunkčná rodina, navonok pôsobiaca len ako pozitívny produkt slobodnej spoločnosti preferujúcej vzťahy založené na pragmatickej obojstrannej výhodnosti a nie obete či kompromise, materiálom s ktorým pracuje Mijke de Jong. Nejde však iba o jej projekt, pretože na celej produkcii sa podieľali i samotný herci a film vznikol ako ich spoločná kolaborácia, čo sa veľmi pozitívne prejavuje na fascinujúco angažovaných hereckých výkonoch. Práve tie sú základným stavebným kameňom, keďže film pozostáva výlučne z často až nezmyselnej kombinácie small talku a uštipačných dialógov oboch rodičov v bohato zdobených reštauráciach a kaviarňach prekypujúcich dostatkom všetkého. Tie sú v silnom kontraste s tichým svetom utiahnutého syna, pre ktorého každý kontakt s okolím je bolestnou skúsenosťou, ktorej sa snaží za každú ceny vyvarovať i návštevou cudzích bytov, keď ich majitelia opustia v štýle 3-iron. Práve tieto 2 svety svojou vzdialenosťou vyjadrujú bariéru medzi liberálne zmýšľajúcimi neustále sa hádajúcimi rodičmi a v tejto atmosfére poťažky svoju vlastnú cestu k rebelovaniu si hľadajúcim synom. Už spomínanú zbytočnosť košatej slovnej zásoby bez skutočného obsahu posilňuje dôraz na neverbálnu komunikáciu vyjadrujúcu skutočné pochody myšlienok, často v protiklade s neprerušovaným prúdom slov, ktorými sa ako keby snažia obaja rodičia vyhnúť tak obávanému všeodhaľujúcemu nekompromisnému tichu. Jednoducho fascinujúci zážitok z filmu vo svojej najčistejšej forme. ()
Film ma len 80 minut a pritom je nekonecny. ArtFilm2008 ()