Život je zázrak

Po "černé kočce", jsem dal Kusturicovi druhou šanci a tentokrát jsem rozhodně nebyl zklamán. Ale můj problém, asi je, že moc neberu "černý humor" a Kusturicův balkánský temperament mi také není bůhvíjak blízký. Co mně, zde zaujalo, že téměř každých pět minut měl člověk při sledování jinou náladu, kdy povedené vtípky střídala vážnější, surová až depresivní dějová linka filmu(ta se mi líbila víc). A část se Sabachou a Lukou, byla skvělá. Lukova potrhlá žena Jadranka mi lezla na nervy(trapně šílená jako celá černá kočka), no ještěže tenkrát pan Kusturica ve zbylích dvou třetinách filmu zvážněl a vzniklo toto. No dávám slabší 4*, spíše tři a půl. Pěkný komentář-Faye. (13.10.2008)

Kde sa chodí po železnici autom ? Kde sú mulice deprimované láskou tak, že chcú umrieť na na koľajniciach nedostavanej trate pod kolesami lokomotívy, ktorá pôjde až o niekoľko týždňov? Kde sa pripitá mládež baví zostreľovaním pivových fliaš z hláv kamarátov a medvede sú v domoch dedinčanov ako doma ? Kde nájdete alergickú opernú speváčku spievať pri rádiu až sa ozýva celý okolitý svet ? Kde sa šnupe koks z idúcej lokomotívy priamo z koľajníc ? Správne, na Balkáne. Kusturicovo najnovšie dielo ponúka opäť neskutočné panoptikum postáv a postavičiek a absurdných situácií. Oproti Čiernej mačke však pôsobí omnoho prehľadnejšie, učesanejšie a najmä vážnejšie (ale zase nie až tak vážne aby som sa pol filmu nesmial). Je to dané menším množstvom hlavných postáv a ich lepším prekreslením ako aj uveriteľnosťou celého príbehu. Ten sa točí okolo nedostavanej železnice na pomedzí Bosny a Srbska v čase pred vypuknutím občianskej vojny a jednej lásky , ktorá na pozadí tejto vojny vznikla. Kusturica výborne opísal nezmyselnosť celého konfliktu, mentalitu jeho účastníkov tak v uniforme ako aj v civile i odpornú propagandu šíriacu sa zo zahraničných veľkých médií (za toto som obzvlášť vďačný). Jediné čo by som filmu vytkol je príliš dlhá expozícia, ale druhá polovica dá na tento nedostatok veľmi rýchlo zabudnúť. 10/10 Po druhej projekcii : Film je ešte lepší....a ...len málokto na svete má tak krásny úsmev ako Nataša Šolak. (28.10.2005)

Nádherne temperamentný film. Je tam veľa absurdít, ktoré takto parodujú skutočnosť, najmä ten futbal a bitka na konci neho mi pripomenuli zápas, ktorý sa považuje za jeden zo začiatkov balkánskej vojny a to, keď Boban kopol policajta. To, že musel ísť chlapec na vojnu namiesto toho, aby išiel hrať za svoj obľúbený tím Partizan Belehrad vlastne symbolizuje to, ako vojna, ktorú mnohí očakávali, zničila sny mnohých, Miloš si vlastne aj na konci nájde zničenú loptu. Odchod Jadranky s maďarským cimbalistom ukazuje na to, ako majú naše ženy radi cudzincov. Jeho láska s moslimským dievčaťom, ukazuje, aká je vojna zlá a že sú lepšie veci, kde pôvod nie je dôležitý. Príchod Miloša z vojny a grgnutie moderátorke do mikrofónu na to, že tvrdila, že on bojoval proti srbskému agresorovi ako Bosniak, symbolizuje to, že vtedajší novinári ani nevedeli, kto s kým bojuje a kto je zlý, lebo Miloš bol bosenský Srb a bojoval na strane Srbov. Tí priekupníci zas dobre poukazujú na to, že niektorým boli prednejšie iné veci, ako vlastní ľudia. A ten somár, ktorý trpel pre lásku skvele opisuje život Luku. Ich konečný odchod z tunela, symbolizuje, že každý tunel má na konci svetlo a tiež, že v živote si prechádzame útrapami, ale tie raz skončia. To, že nakoniec Luka odišiel od Jadranky, bez nejakého rozvodu, nie je podľa môjho presvedčenia, lebo rozvod podľa mojej viery takto neprebieha, ale symbolicky tú zmenu života beriem a tiež snahu ísť za šťastím. Napriek niektorým absurditám ako mŕtvy človek na strome, ktorého tak mali zabiť medvede, či transfúzia krvi, ktorá vôbec nemusela dopadnúť dobre, je tento film zázrak! Je to tak špecificky absurdné, šialené, vtipné a miestami rozumné, že si myslím, že tieto filmy by mali patriť do špecifického, nového žánru. Ak niekto videl všetky Kusturicove filmy, či filmy iných balkánskych režisérov, tak chápe, že sú iné, sú špecifické a človek nevie, či ich má zaradiť medzi tragikomédie, medzi psychologické, či symbolické filmy alebo do iného žánru. Vôbec mi nevadila dĺžka, ja som sa do filmu veľmi vžil a mal som úsmev na tvári, lebo toto je moja krvná skupina. Toto je čudo, toto je zázrak! (14.04.2012)

Sledujem aktivne europsku filmarsku produkciu, no a tentokrat zas padla volba na Emira Kusturicu a jeho film Zivot je Cudo. Tematicky sa venuje rodine srbskeho inziniera Luku, ktory v Bosne a Hercegovine roku 1992 chce stavat zeleznicu. Ako sa stavba rozbehne, tak sa Luka ponori do stavby/priprav, ze uplne zabudne na bliziacu sa vojnu. V nej mu povolaju do armady syna a jeho zena sa kamsi tiez vytrati. Vyzdvihujem realie Balkanu opisane na urovni, ale roku 1992 optimizmus Luku viac skodil nez pomahal, rozbesnil sa tam totiz cirociry masaker. To vsak uz nie je zalezitostou filmu, ale politiky. Samotny film : 74 % (14.10.2014)

Docela sklamanie - nebral bych Kusturicovi za zlé, že sa v podstate v porovnaní so staršou tvorbou nikam neposúva, ale tento film mi pripadá ako naprosto premárnený pokus. Prvým problémom je pridlhá stopáž - úvodné exposé s predstavovaním postavičiek v období pre začiatkom vojny pôsobilo na mňa časom únavným dojmom a napriek zopár vychytaným gagom (vlakový šňup, nemecký satelitný sex), mi počas celého filmu bila do očí snaha o zapáčenie sa divákovi (najmä nefunčné groteskové gagy s neustálym padaním). Vadilo mi aj občasne zbytočné zahustenie priestoru vedľajšími figurkami (napr. starosta). Zaujalo ma ešte celkom pôsobivé finále, ale to už nedokázalo u mňa napraviť dojem únavnosti, ktorý u mňa po filme prevažoval. Kusturica celý film síce umne balancuje na tragikomickej hranici, ale žiaľ tentokrát nedokáže príbeh utiahnuť do nejakého uspokojivého tvaru (nie je to ani zbesilá jazda Čiernej mačky ani podobenstvo Undergroundu, je to niekde na pol cesty medzi nimi, čo by nevadilo, ak by to spolu fungovalo). Takto film zostáva zaujímavým pokusom, ktorý je zabitý snahou o obsiahnutie príliš širokého spektra žánrových prvkov, ktorým chýba silnejšie prepojenie. (05.10.2005)