Réžia:
Peter SolanScenár:
Tibor VichtaHrajú:
Jana Gýrová, Jitka Zelenohorská, Stanislav Dančiak, Marián Labuda st., Július Pántik, Valentina Thielová, Vlado Durdík st., Erna Suchánová, Viliam Polónyi (viac)Obsahy(1)
Slovenský film režiséra Petra Solana rozpráva príbeh o dvoch mladých úradníčkach, ktoré si po celý rok šetria na niekoľko dní bezstarostného života, o dvoch mladých inštalatéroch, hľadajúcich erotické dobrodruž- stvo, stavebnom majstrovi, ktorý spreneveril výplatu celej partie, neuz- nanom vynálezcovi a bývalom majorovi britskej armády, ktorého politické príkoria povojnových čias priviedli k alkoholizmu, pričom celý dej sa odohráva počas jednej noci v prepychovom nočnom tatranskom podniku. (oficiálny text distribútora)
(viac)Recenzie (72)
Dobová příbuznost s filmy Formanovými je na bíle dni. Totéž mistrné zachycení trapnosti, nudy, marných nadějí a zoufalých pokusů se vymaniti z této pavučiny všednosti, které končí blamáží a rezignací. Nenápadná tragédie u které se dá i zasmát. Dvojice chalanov v podání pánů Dančiaka a Labudy je skvělá. ()
Po vážném dramatu Boxer a smrť přichází Peter Solan se zdánlivě odlehčeným tématem. Na malém prostoru hotelové restauce se odvíjí banálně vypadající příběh. Všichni se chtějí bavit, seznamují se, tančí. Jak postupuje večer, odkrývají se nenaplněné sny, touhy, zklamání osobní selhání. Film má díky improvizovaným dialogům neuvěřitelně uvolněnou atmosféru, která se nakažlivě přenáší na diváka. Zvuk nalévajícího se Napoleóna vhání sliny do úst, příjemná hudba svádí k tanci. Atmosféra se mění skoro neznatelně a najednou je tu konfliktní situace, po předešlé pohodě není ani stopy. Mírně v pozadí, ale nikoliv upozaděna stojí barmanka, jako studnice vědění (co je který host zač), bar je přístavem, místem posílení, krátkých epizod před dalším vyplutím do sálu nadějí. Postava pijana a zároveň hostitele, který vyhledává kontakt, aby jej vzápětí odmítl a ponořil se opět do své samoty. Asi nejvíc si Solan vyhrál s mladou rozvernou čtveřicí. Když vezmu reálný věk herců, je všem něco kolem dvaceti, tedy období naivity a závislosti na rodičích mají za sebou, před sebou více očekávání, než může reálný život splnit. Pomyslný přelom začíná dobou placení, rozchodu domů a zavíráním baru. Okamžik odhalení, rezignace, únavy po nočním bdění. Velmi jemné provedení jak ze strany scénaristy a režiséra, tak i herců. ()
Noční bar kdesi ve Vysokých Tatrách jako jeviště, na kterém snad každý z hostů sehrává svou představu o vlastním životě za ideálních podmínek. Z jejich výstupů se přitom tkají dramata, která přesahují hranice této scény, a nejde jen o to, že tváře pod nasazenými maskami puchnou zítřejšími slzami. Více než nejrůznější nedorozumění zakládají trapnost těchto vysněných chvil improvizované dialogy, které zrádně obnažují to nejintimnější – jazyk. Hosté-herci (a vlastně i herci-hosté) úporně navazují dialogy, aby se horkými chvilkami probojovali do posledních vteřin noci, do samého svítání. Na jeho konci pak musí přijít velkorysé gesto – se zákonitostí, která je vlastní každé tragédii. ()
Jen pro tuto noc - jak by mohl říct náš nejznámější, prvorepublikový milovník - stojí za to žít. Kým sa skončí táto noc, budeme o sobě vědět vše. Najdeš se zde i TY? V další vynikající, československé spolupráci s výbornou šedesátkovou atmosférou a brilantní celospolečenskou psychologií, mi trošku překážela monotónnost prostředí. ()
Galéria (10)
Fotka © Štúdio hraných filmov Bratislava – Koliba
Zaujímavosti (6)
- Scenár mal pôvodne názov "Prv ako sa skončí tento deň". (kosticka7)
- Natáčanie prebiehalo vo Vysokých Tatrách a Novom Smokovci. (Raccoon.city)
- Pôvodný scenár cenzúra odmietla kvôli úplným banalitám a scenáristu ohodnotili, že nepozná život. (Raccoon.city)
Kontaktný zvuk, absencia hudby, takmer vyprázdnené priestory baru po záverečnej do ktorého vchádza "akási" postava. Po krátkom rozhliadaní sa s nezáujmom otočí späť a kráča tam odkiaľ prišla. V tú chvíľu sa dozvedáme, že Ústredná požičovňa filmov v Bratislave uvádza film Kým sa skončí táto noc, šiesty celovečerný projekt režiséra Petra Solana. Teda to posledné už v úvodných titulkoch nie je, ale vďaka samoštúdiu sa orientujeme. Spätne vieme, že vstupujeme do najvyšších sfér, plávame vo vodách toho tzv. kánonu slovenskej kinematografie, jednej z definícií slovenskej novej vlny, jednoducho nepísaná povinnosť pre všetkých, nutnosť vidieť. Film začal. Sme vhodení in medias res do centra diania. Dvaja mladí bonviváni a hýrivci v podaní Stana Dančiaka a Mariána Labudu sa rozprávajú pri bare, ak by nenatrafili na dievčatá, vekom rovesníčky, rozprávali by sa do konca filmu pri tom bare. Scenárista Tibor Vichta to však chcel inak, film sa teda neodohráva len pri ňom, ale aj pri stole. Kým sa skončí táto noc je sledom improvizovaných rozhovorov prebiehajúcich s malými výnimkami na uvedených dvoch miestach. Hudobná zložka pozostáva výlučne z diegetickej hudby. Spôsobené je to živou jazzovou kapelou hrajúcou v barových priestoroch, v ktorých sa film drvivú väčšinu svojho času odohráva, až by sme povedali, jednota miesta a času, ale nepovieme, lebo by sme zbytočne zavádzali. Bez toho, aby bol nasledujúcim tvrdením film zhodený či degradovaný, zo začiatku pôsobí ako naratívny videoklip, v ktorom je inak primárna hudobná zložka upozadená, ale zreteľná. Solan s Rosincom sa pri snímaní rozhovorov vyhýbajú metóde záber/protizáber, jedným zo signifikantných štylistických prvkov nových vĺn boli totiž nie zabehnuté záberové formulky, ale ich modernizácia. Vidíme teda dlhé zábery na oboch protagonistov rozhovoru ocitajúcich sa spolu v jednom ráme alebo polodetailné zaberanie tváre postavy jednej vedúcej dialóg s tou druhou. Udalosti fabule nám Solan v syžete predstavuje cez artovú naráciu, to znamená, že deadline je, naproti klasickému rozprávaniu, potlačený a kompletne odstránený. Postavy nemajú za cieľ dosiahnuť čosi konkrétne, nemajú jednoznačne definované motivácie, dopredu sa prediera fragmentarizmus a epizodickosť. Nadnesene by sa dal Solanov film prirovnať k čomusi od Buñuela, Anjelovi skazy napríklad, filmu odohrávajúcom sa v honosnej vile, z ktorej sa nedá odísť. A keďže nielen metaforicky, ale aj explicitne, nesie sa film na vlne absurdna, v ktorej je dôležitá, ak nie najdôležitejšia, práve background story, druhá príbehová línia. Kým sa skončí táto noc je však dielo oklieštené o akýkoľvek prvok surrealizmu, slovo minimalizmus ho charakterizuje o dosť výstižnejšie. Záver filmu nám celkom berie ilúzie o rozprávkovom vyústení, nie prenesene povedané, ale doslovne. Scéna ranného lúčenia sa mladej uzimenej štvorice po preflámovanej noci, počas ktorej v druhom pláne prechádza kôň s kočom, znamená druhé predstavenie exteriéru (hneď po nočnom pivkárčení a neuskutočnenom šuku nadržaného Kvetinku, ktorý je zmarený frigidnou Mirou). Znamená však aj to, že hrdinovia, s ktorými sme strávili uplynulú poldruha hodinu, nie sú romantizovaní princovia a princezné z idealizujúcich zásob Deduška Večerníčka, ale prekrvené bytosti čakajúce na svoju ďalšiu noc plnú pretvárky, sebaklamu a malicherných problémov, ktoré je nevyhnutné zavrieť do trezoru, pretože až príliš toho odhaľujú o súdobej spoločnosti a odvrátených aspektoch ľudskej psyché. 85% () (menej) (viac)