svorko

Nekonečný smútok a božská Juliette Binoche podfarbené krásnou hudbou. O tom, čo nás pobáda opätovne vstať a ísť ďalej. O nachádzaní priateľov tam, kde by sme ich nikdy nehľadali. Láska ako veľkorysosť a melanchólia.

Dej pripomína šialenú jazdu na pomedzí psychedelického sna a reality, je skôr nekonečnou nočnou morou ako príbehom. Transcendentná transformácia tmavej na svetlú dáva páru zdanlivú druhú šancu na naplnený vzťah. Alter ego v podobe zlovestného prízraku sprevádzajúceho celý čas hlavného hrdinu umožňuje pohodlné prenesenie zodpovednosti a viny. Lynch zámerne odhadzuje kauzalitu, aby vyzdvihol skúmanie životných alternatív – ak by sme zmenili v živote hrdinu niektoré okolnosti, bol by jeho život zásadne lepší alebo len iný?

Matematika z Kocky 1 je preč, čo ochudobňuje príbeh o jeden dôležitý rozmer. Rovnako tak dynamika postáv neprekvapí ničím, čo by sme nevideli už v predošlom diele. Skôr naopak, postavy pôsobia, ako by si prišli len tak nezáväzne pokonverzovať na tému, kde som sa to ocitol. Zato sci-fi zložka významne posilnila. Z kocky 20. storočia sme sa presunuli do budúcnosti, v ktorej je prítomné premenlivé plynutie času, posuny gravitácie, paralelné reality či priestorové slučky. Štvorrozmerná kocka jednoducho ponúka netušené možnosti, po ktorých rada chňapne každá vojenská vládna agentúra. Záver toho veľa nevysvetlí, ale na to sme si už pri kocke zvykli.

Film môžete sledovať na 3 rôznych úrovniach. Od prvého okamihu ide o originálne akčné sci-fi, v ktorom ste držaní v napätí až do konca, ako to dopadne a či sa vysvetlí pointa zápletky. Film je zaujímavý ale aj ako psychologická štúdia charakterov. Pozorujete postavy, ktoré na začiatku napomáhajú spolupráci, kým iné ostávajú pasívne. Postupom času sa pridaná hodnota členov tímu mení. Nezáujem niekoho na začiatku pôsobí v inej situácii ako rozvaha, kým aktivita a priebojnosť druhého sa neskôr preklápa do agresivity. Ich interakcia, aj vplyvom stresu, zranení a vyčerpania, sa mení na boj na život a na smrť. No a nerdi ocenia predovšetkým tretiu dejovú líniu – prvočísla, faktorizácia, permutácie a karteziánsky súradnicový systém. Vypočítal Kazan všetky faktory správne? Existuje možnosť, aby sa kocka pri zadaných súradniciach mohla stretnúť v priestore s okolitými kockami? Čo už môže byť zábavnejšie ako sledovanie filmu s kalkulačkou v ruke / Excelom a striehnutie na niektorú z viacerých matematických chýb?

Predstavte si, že Vám niekto povie, že je niekoľko tisíc rokov starý, pretože z nejakého neznámeho dôvodu nestarne. Môžete to vybaviť šmahom ruky – to odporuje všetkému, čo sme sa učili v biológii, je to nezmysel. Si buď blázon alebo sa pokúšaš o zlý vtip. Čo ak by sme sa ale rozhodli hrať s dotyčným jeho hru? Existuje spôsob, ako len na základe čistej logiky vyvrátiť takéto tvrdenie? Ak odpovie na našu otázku týkajúcu sa histórie správne, mohol si to naštudovať v knihách rovnako ako my. Ak na druhú stranu uvedená informácia zaznamenaná nie je, ako overíme, či to, čo hovorí, je pravda? Ak povie, že si to jednoducho nepamätá, čo to dokazuje? My si pamätáme všetko z nášho života? A tak sa ponárame do jeho príbehu stále hlbšie a hlbšie. Na začiatku sme do toho išli trochu ľahkovážne, namyslene predpokladajúc, že vysoká úroveň nášho vzdelania a argumentácie dokáže jeho bludy za pár minút rozmetať. Ak sa nám v tom nebude ani napriek všetkému úsiliu dariť, budeme schopní aj naďalej pokojne diskutovať? Neovládnu nás emócie, pôvodný nepokoj a bezmocnosť sa nepremenia na zúrivosť? A čo navyše v prípade, že začne rozoberať niektoré z našich základných presvedčení na súčiastky? Tento film nie je len o jednom sci-fi príbehu a už vôbec nie o alternatívnom výklade náboženských dejín. Je o otvorenej mysli každého z nás - do akej miery sme ochotní sa vzdať toho, čomu sme do určitého okamihu neochvejne verili?

Politika zobrazená ako šoubiznis. Pre konšpirátorov potvrdenie všadeprítomného sprisahania a nemožnosti čomukoľvek veriť. Pre ostatných príjemná zábava, veď niečo také je predsa možné len vo filme. Naozaj? Kto si ešte pamätá na protesty pred Markízou v r. 1998, kde sme boli brániť dobrého Pavla Ruska pred zlým Gamatexom alias Mariánom Kočnerom? Kto v kontexte neskorších informácií by dal ruku do ohňa, že nešlo len o dobre zrežírované divadlo slovenského Stanleyho Motssa? Napriek tomu sa vynikajúco bavíme na filme, kde manipulácia dosahuje až akúsi formu kreatívneho umenia a kde žiadna komplikácia nemôže hlavných hrdinov zastaviť. Veď ako hovorí Stanley Motss – „Toto že je problém? Skús natočiť 4 jazdcov z apokalypsy. 3 jazdci mi umreli 2 týždne pred koncom natáčania filmu. Toto je nič.“

Kto bol vinný – len tí čo vydávali rozkazy, tí čo stláčali spúšť, tí čo to nadšene podporovali alebo aj tí čo si nič nevšímali? A bolo to vôbec možné – nevšimnúť si nenávistné výkriky šialeného psychopata, odvliekanie susedov uprostred noci do koncentračných táborov, zadebnené dobytčáky vypravené z každej oblasti? Bol ten, čo s režimom kolaboroval zločincom alebo hrdinom, ktorý len tak mohol v niektorých prípadoch zmierniť krutosť? A kedy bol už kompromis neospravedlniteľný, až keď ublížil tisícom alebo už keď ublížil prvému? Zbavuje jednotlivca viny, ak svojou činnosťou len dodržiava v danej dobe platný zákon? Film nie je len pôsobivou štúdiou o nacizme, netýka sa len doby minulej. Naopak upozorňuje, že vždy a znovu, keď si prestaneme dávať pozor, ľahko skĺzneme k prostriedkom a metódam, ktoré sme predtým u druhých tak odsudzovali. Niekoho totalitná moc očarí, iný pred ňou ustúpi, ďalšiemu je to len jedno. S tým všetkým ona počíta.

Sci-fi z čias, keď ešte bolo možné myšlienky Christophera Nolana ľahko sledovať. Hoci skutočnú logiku vo vrstvení snov hľadať netreba, postačí, keď sa tým divák nechá unášať. Režisér ponúka víziu budúcnosti, v ktorej sa architektúra, trávenie voľného času a zločin prenášajú do virtuálnej snovej reality. Kde sa zážitky neporovnateľné so skutočným životom stávajú novodobou drogou. Ľudia užívajúci si spoločný sen prichádzajú na novodobé seansy spať alebo sa chodia do sna prebúdzať?

Za mnohé roky, čo sa kinematografia venuje téme mimozemšťanov, sme si zvykli, že návštevníci z iných planét sú tie zelené antropoidné postavičky s anténkami alebo niečo zlé slizké, čo nás prišlo na x rôznych spôsobov využiť a zničiť. Ale čo ak sú to bytosti s priateľskými úmyslami hoci úplne iné ako my, ako sa s nimi dohovoríme? To, že majú inú telesnú schránku (zrejme nespĺňajú definíciu tradičnej rodiny ;-) ) a ich reč nevieme ani len napodobniť je iba úvodom ku komplikáciám, ktoré pri snahe o komunikáciu nasledujú. Nemáme ani šajnu o tom, aký je ich morálny kódex, či sú to autonómne bytosti alebo len vysunuté „tykadlá“ komplikovaného organizmu. Je možné, že úplne ináč ako my vnímajú plynutie času. Dielo, ktoré si človek vychutná ešte viac s druhým pozretím, časťou zápletky pripomína film Tenet.

Kultové diela s postavou Vinnetoua (Vinnetou 1-3 + Poklad na Striebornom jazere) sú nezabudnuteľné kvôli súhre viacerých faktorov – jednoduchý ale chytľavý príbeh o spravodlivom boji, zrade a priateľstve v atraktívnom akčnom prevedení okorenený trochou humoru, charizmatickí herci, dostatočný rozpočet, nádherná scenéria, veľkolepá hudba. Nič z toho u tohto filmu nie je prítomné. Ostal len Pierre Brice, aj to v značne prestarnutom prevedení a slabom príbehu. Ťažko povedať, či bol v takej finančnej núdzi alebo mal taký nedostatok sebareflexie, že sa na to dal. V každom prípade tento kúsok nemal nikdy vzniknúť. O to viac klobúk dole pred vyššie spomenutými filmami, ktoré aj po toľkých rokoch nestratili nič na svojej atraktivite.