suts

krásne spísané dialógy. nikdy sa neda predvidat, co sa prave udeje a ako postavy zareaguju. nikdy to nie je stereotypne. Adam je fascinujúca postava a objavovať, čo sa v tomto človeku skrýva, bol pre mňa najvačší ťahák seriálu. (po 2. sérií) Hannnah Horvath je tiež výborná - je egocentrik, ale vtipný a uvedomelý. Zároveň ľudský, verím jej šetko. Všetci sú ľudskí, nechovajú sa ako z dajakých coolových katalógov alebo čo a aby boli vzormi pre ďalšie generácie (hoci Hanna po tom v rámci seriálu túži, čo sa vlastne v jej esejách skrýva, sa nikdy nedozvieme), ale tak ako je pre nich najvýhodnejšie. Neprehovárajú k divákom, žijú si komplexné vlastné životy vo vlastnej dimenzií... ľúbi sa mi ich pozorovať, je to inšpirujúce...

Prepáčte mi za tento dlhý príspevok, ale urážajú a štvú ma komentáre, ktoré tvrdia, že nedokážem vysvetliť prečo sa mi tento film páči. Viem presne povedať, prečo sa mi to páči. Mám rád dlhé meditačné zábery, ktoré sú vizuálne prepracované tak, že sa na ne dokážem dívať ako na obraz. Sú úžasne farebné, s fascinujúcim zvukom okolitého sveta alebo presne sediacou, napr. ambientnou hudbou. Jednoducho sú skomponované tak, že dokážu zamestnať moju pozornosť na veľmi dlhú dobu. V podstate mi vôbec nejde o dej. Ide o tie obrazy a o to, aká emócia z nich na mňa pôsobí a akým spôsobom ma v danom momente ovplyvňuje. Pri nich potom čas uteká extrémne rýchlo a už vonkoncom ma nenudia. Viem, znie to neuveriteľne, ale takéto živé obrazy ma skutočne BAVIA. Upokojujú, povedané konkrétnejšie. A medzi moje najobľúbenejšie témy takýchto obrazov so zvukom príslušného prostredia patria témy ranného úsvitu niekde v prírode (a voalá, film ju ponúkne hneď v úvode) a vesmíru – a viem aj prečo – sú to miesta, kde je ticho, minimum ľudského vzruchu, chaosu a v prípade vesmíru aj poriadna porcia tajomna a priestoru pre vlastnú imagináciu__ Mne sa strašne páči, ako film narába so zvukom: Tam, kde by sa možno očakávali akési otravné orchestrálne pumpy, je totálne, ale totálne ticho a ak nie, jedinú kulisu vytvára prirodzený zvuk prístrojov alebo ľudského hlasu. Takéto mrazivé scény, ako odpojenie Halla 9000 alebo pád kozmonauta do otvoreného vesmíru, u mňa vyvolali oveľa väčšiu emočnú odozvu, prirodzenejšiu. Vesmír je v súčasnosti nekonečný. Čo to ten vesmír vlastne je a čo si kto môže pod ním predstaviť? Touto otázkou sa film zaoberá na svojom konci – tou ma zaujal– a, áno, tu som skutočne tú konkrétnu udalosť nepochopil (ak sa to vôbec dá), iba podobne ako hrdina čumel s otvorenou hubou nato, čo sa okolo neho deje, resp. s ním . To je mi však jedno, vôbec to pre mňa nie je podstatné -viem iba to, že každý si pri vesmíre môže predstaviť čo len chce a film s týmto tvrdením súhlasí a podporuje to. To je zároveň jediná nepochopiteľná (tažšie pochopiteľná) pasáž filmu – inak je to film s majstrovským, „nezainteresovaným“ prehľadným rozprávaním, minimalistickým prostučkým dejom pri ktorom si nemusíte lámať hlavu ani nad žiadnymi zložitými metaforami (kto však chce, určite si ich nájde) či logickými slučkami. Plynie to elegantne hlboko do vesmíru.