Clerfayt

Realistický a pôsobivý film o (ne)pôsobení UNPROFORU v Bosne, ktorý svojou kvalitou schová do vačku nejeden júesej kinohit. Hlavnou devízou je jeho civilnosť cez ktorú pôsobí tak vierohodne, že ma vo vypätých situáciách až dvíhalo zo stoličky. Bezmocnosť jednotiek UNPROFOR, keď museli všetku tú tragédiu sledovať z bezpečia svojich "Warriorov" (obrnený transportér), nenechá nikoho chladným. Aj preto považujem americký názov filmu "Peacekeepers" za nepresný a v tomto prípade pôsobí skôr ironicky. Keby som mal zoznam filmov, ktoré ma ovplyvnili tak tento by bol určite medzi nimi.

V roku 1984 privítalo Sarajevo celý svet počas ZOH. O 8 rokov neskôr vítali v Sarajeve desiatky novinárov z celého sveta nápisy na zničených domoch: "Welcome to Sarajevo." Cynický nápis, na ktorý si spomeniem vždy keď vidím transparenty futbalových fanúšikov na preplnených štadiónoch na ktorých stojí: "Welcome to Hell". Vojna v Juhoslávii s pohľadu novinárov je spracovaná v štýle pripomínajúcom príbehy Tvrtka Vujitya. Popri neošúchanom námete by som vyzdvihol Woodyho Harrelsona, ktorý podal v tomto filme jeden zo svojich najlepších výkonov. Neviem čím to je ale Európania (v tomto prípade Briti) dokážu vojnové konflikty zobraziť oveľa vierohodnejšie a ľudskejšie ako USA. Rovnako odporúčam aj ďalší skvelý britský film odohrávajúci sa počas občianskej vojny v Juhoslávii "Válečníci (Warriors)".

Plný počet by som dal hudbe Gorana Bregoviča a záveru. Zvyšok bol pre mňa miernym sklamaním. Pôsobil na mňa tak trochu ako keby ste chceli usporiadať silvestrovskú párty v nemocnici. Takýto námet si rozhodne zaslúžil lepšie spracovanie.

Cynický humor môžem. O to viac v klubovke s pohodovou hudbou. K tomu Harlod, ktorý ignorantstvo svojej matky odpláca "pokusmi o samovraždu". Čo viac si priať do kvalitnej čiernej komédie? Hádam už len staršiu dámu, ktorá sa tohoto mladíka prekvapivo nesnaží natriasť do gatí, ale stane sa jeho matkou aj najlepšou priateľkou zároveň. Veľmi ma potešilo, že sa to nezvrhlo do bláznivej komédie, ale zachovalo si to "decentnosť" až do konca.

"Lolita, Světlo mého života, žár mých slabin. Můj hřích, má duše. El-ó-el-í-té-á: špička jazyka se vydává na třístupňovou procházku patrem a na „- tři!" ťuká o zuby. Lo. Li. Ta. Byla Lo, prostě Lo, každé ráno, kdy vstoje a v jedné punčošce měřila metr pětapadesát. Lolou byla v kalhotách. Dolly jí říkali ve škole. Jako Dolores se podepisovala. V mém objetí však byla vždycky Lolitou." Skvelá psychologická dráma, ktorá rovnako ako jej geniálna knižná predloha od Vladimira Nabokova spustila vlnu nevôle a zaradila sa medzi tie najkontroverznejšie diela svojej doby. Najmä v krajinách ako USA kde sa sex so 14-ročnou rovná znásilneniu. Humbert pedofilmi a zvrhlíkmi opovrhuje. Je presvedčený, že jeho láska k Lolite je úprimná. Zároveň si ale uvedomuje hriešnosť svojich túžob, no nemôže jej odolať. Ona sa s ním hrá. Vie to. Ale kde je hranica medzi ženou a dieťaťom? Vinný, či nevinný? Tieto otázky pri sledovaní Lolity bezpochyby napadnú aj toho najväčšieho moralistu. Aspoň raz. Celý film stojí najmä na Jeremym Ironsovi, Dominique Swain a na jednom z najlepších Morriconeho soundtrackov. Z každého záberu, či tónu hudby je cítiť silná melanchólia a záver nepotrebuje komentár. Pre mňa najlepšia psychologická dráma o ľudskej sexualite.

Každému sa už aspoň raz v živte stalo, že sa po divokej noci prebudil a nič si nepamätajúc našiel na toalete tigra a v šatníku cudzie dieťa. Ale stratiť ženícha? To je už celkom umenie. Ťažšie ho však bude nájsť. Najmä keď vás stále bolí hlava. Proste hangover :)

Nabudúce keď si budem chcieť pozrieť sám v noci nejaký film, vyberiem si radšej horor. Po tom aspoň zaspím. V prvej polovici filmu som sa stále pýtal: "No dobre ale v čom bude háčik?" V druhej polovici som si dal facku, že som sa v tej prvej do Ye-jin Son zaľúbil. John H. Lee hrá silne na city ale pre tento žáner sa jeho štýl hodí oveľa viac ako to bolo v prípade Pohwa sogeuro. V prvej polovici ma zaujal neázijský motív hudby, ktorý mal diváka zrejme optimisticky naladiť a pripraviť ho na voľný pád. Aj keď je dej predvídateľný vrátane toho "zvratu", až do poslednej chvíle som dúfal, že to nebude tak kruté. Tento motív si viem predstaviť aj v európskom "klubovkovom" spracovaní (hollywoodsky remake by už zrejme chcel hrubšiu vreckovku). No ázijské spracovanie tomu dodáva lyrickosť, ktorá na vás zapôsobí nenápadne ako rádioaktivita. No nič idem sa vyplakať do vankúša.

Každý z nás v detstve túžil patriť do nejakého klubu či spolku. Patrili ste k "Metalistom" či Depešákom"? Čo však v prípade, že sa musíte rozhodnúť medzi Hitlerjugend a Edelweisspiraten? Druhá svetová vojna detskými očami. Len veľmi ťažko by ste hľadali lepší film tohoto typu. Príbeh je o to silnejší, že je podľa skutočnej udalosti a hlavnými hrdinami sú deti. Veľmi príjemná klubovka. Znovu sa mi potvrdilo, že jedny z najlepších filmov o 2.sv vojne robia Nemci.

Tento príbeh mal rozhodne naviac. Pri príbehoch ktoré sú podľa skutočnej udalosti totiž očakávam aj realistické spracovanie. Po technickej stránke je film na vysokej úrovni. Emócie tam sú, hudba a efekty sú slušné (aj keď každý z týchto aspektov som už v juhokórejských filmoch videl aj na lepšej úrovni). Nechýbalo veľa a film mohol byť 5 hviezdičkový. čo ho však zráža na kolená je najmä choreografia bojov ktorá je na úrovni Bčkovej počítačovej hry. V jednej chvíli juhokórejskí študenti ani nevedia ako sa prebíja zbraň a na konci každý z nich zloží 20-30 nepriateľských komoušov (nepreháňam), pričom sám vydrží 10 rán, potom ešte zabije ďalšieho komouša a dostane ďalšie 2 rany. Som síce pri ázijských filmoch zvyknutý na zvýšenú dávku pátosu ale toto bolo priveľa. Napriek tomu stojí za pozretie a niekoľko scén je naozaj podarených (scénka s granátom). Dávam 3,5* avšak je to o triedu slabšie než Nanjing! Nanjing!, Pouta války či Brestskaya krepost. Je to skrátka príbeh ktorý by som si asi radšej prečítal ako knižku.

Veľmi silný film a výborná psychologická analýza kolektívnej šikany. Podobné príbehy sa odohrávajú denne. Kolektív a jeho vplyv na jedinca je však stále v spoločnosti podceňovaní a obzvlášť u detí. Rodičia majú na svoje deti čoraz menej času a často sa spoliehajú na to, že ich vychová škola. Vedia ale čo ich dieťa denne prežíva, ako sa správa? Film je krutý a ku koncu ide až na samý okraj. Nejedného určite zamrazí viac ako pri sledovaní lacného exploitation hororu.