Santo

El Santo Enmascarado de Plata, civilným menom Rodolfo Guzmán Huerta bol rodákom z mexického mesta Tulancingo a 44 rokov (dokopy mal na konte okolo 15 000 zápasov) pôsobil ako profesionálny wrestlingový zápasník vo svojej rodnej krajine. Vďaka svojej úspešnosti (nemal za sebou žiadne väčšie prehry) prerástlo jeho meno do statusu legendy, ktorej pôsobisko vďaka jej veľkosti a nemiernej národnej obľúbenosti nadobudlo svoje neprehliadnuteľné miesto aj v kinematografickom časopriestore.

Vo svojej striebornej maske verejne zápasil prvýkrát v roku 1942, kedy mal na konte už okolo 200 zápasov. Vrchol svojej zápasníckej kariéry prežil v 50-tych rokoch, kedy sa taktiež začína prvýkrát objavovať ako hrdina na filmovom plátne. Dokopy vystupoval ako hlavný hrdina v 52 filmoch, nakrútených v rozpätí 50-tych až 80-tych rokov dokopy 18-timi rôznymi režisérmi, pričom systém a motivácie ich výberu ostávajú doteraz záhadou.

Filmový charakter El Santa nadobúda všetky potrené črty typické pre neodolateľného ľudového (super)hrdinu: urastený ochranca zákona v striebornej maske nedeterminovaný potrebami smrteľníka, riešiaci široké spektrum závažných spoločenských problémov so zámerom vždy zachovávať harmonický chod sveta, trestať jeho narušiteľov a šíriť dobro v čo najväčšom rozpätí, čiže ochrániť svet pred zlom, uchovať ho v plynulom, čistom chode a starať sa o blaho ľudstva. El Santo netúži po ženách a hrdinsky bojuje so všakovakou nadprirodzenou háveďou (satani, vlkolaci, upíry, zombies, mimozemšťania...) s jediným zámerom, ktorým je zvrchované naplnenie ideálu dobra. V zámere dosiahnuť čo najvyššiu príťažlivosť pre cieľovú skupinu divákov (mexický ľud) sú filmy formálne balené do podoby všetkých široko obľúbených žánrov v Mexiku, či už sa jedná o melodrámu alebo chilliwestern. Násilie, ktoré je neodmysliteľnou časťou hrdinského konania El Santa v boji proti zlu, sa nikdy nedostáva do výrazne explicitného levelu prezentujúceho sa šokujúcim množstvom krvi a mŕtvol, nakoľko filmy mali ambície upútať hlavne široké rodinné publikum.

Filmy s El Santom si pochopiteľne prešli chronologickým vývojom, smerujúcim od vcelku kultivovaných a pomerne triezvo premýšľajúcich začiatkov s priemerne vysokými rozpočtami, k čím ďalej, tým viac béčkovej produkcii. Toto inklinovanie k narastajúcej lacnosti je najviac cítiť na prelome 60-tych a 70-tych rokov. Filmy sa stávajú skôr súborom atrakcií než epickými príbehmi, narácia sa rozpadá do podoby sledu skečov s čím ďalej, tým viac podtrhovaným exploatačných charakterom celého el santovského fenoménu. V druhej polovici 70-tch rokov vzniká časť filmov o El Santovi prevažne v zahraničí, kvôli doteraz neobjasneným zákazom projekcií el santovských filmov v ich rodnej zemi. Tieto fakty ostávajú dodnes rovnakou záhadou, ako už spomenutá nelogickosť výberu režisérov.

Fenomén El Santa v posledných rokoch svojej existencie nadobudol tak obrovské rozmery, až začal vadiť samotným producentom, no zastaviť túto na plné obrátky rozbehnutú lavínu nebolo (už len kvôli stálej lačnosti divákov) možné, dokonca samotní scenáristi nenašli odvahu zakomponovať do príbehu Santovu smrť. Tým pádom produkcia filmov s El Santom končí spolu s fyzickou smrťou ich hrdinu, avšak kultový fenomén, ktorý stvorili prežíva vo veľmi životaschopnej forme do dnešných čias.

Zahraničné publikum, na rozdiel od toho cieľového v Južnej Amerike, samozrejme vníma el santovské filmy ironicky a doceňuje ich s nadhľadom, najmä ako diela jednoducho úsmevnej exploatácie.

Michael "ancientone" Papcun